27. decembra 2011

Walter Kirchschläger – Vianoce 2011

Meno Waltera Kirchschlägera je v Čechách i na Slovensku asi málo známe. Možno niekomu hovorí niečo meno Rudolf Kirchschläger, (1915-2000) ktorý bol otcom Waltera a známym sa stal okrem iného i tým, že bol rakúskym prezidentom (1974 - 1986). Tí však, čo už čítali v tomto roku vydanú knihu: Zradené proroctvo (vydalo ju vydavateľstvo Michala Vaška v Prešove), v ktorej má Walter Kirchschläger nádhernú kapitolu o obraze a praxe skrytej cirkvi na pozadí novozákonnej relektúry, už asi vedia, kam to meno zaradiť. A možno už nepotrvá dlho a v českom i v slovenskom jazyku vyjdú aspoň niektoré z jeho odborných teologických kníh, ktoré sa doposiaľ predávali len v západoeurópskych krajinách a ich jazykoch.

Na slávnosť narodenia Ježiša Krista, na Vianoce, vysielala rakúska televízia ORF 2 v relácii Feierabend (deň pracovného voľna) krátky medailón o Walterovi Kirchschlägerovi a jeho vianočnom posolstve. Býva zvykom v tejto krajine, že sa pri príležitosti sviatkov vyjadrujú v médiách  rakúski teológovia. Je to kresťansko-konzervatívna krajina, a i keď nie všetci navštevujú počas sviatkov kostoly, duchovno-kresťanským témam sa venuje hodne pozornosti a ľudia reagujú veľmi pozitívne. Waltera Kirchschlägera si veľmi vážim, preto som čakal na vysielanie s notesom a perom v ruke. Z relácie som si pripravil tieto poznámky.

Walter Kirchschläger sa narodil v roku 1947. Chcel sa stať kňazom, kardinál König (1905-2004) ho poslal na štúdiá do Ríma na Gregoriánsku univerzitu, odbor biblické vedy. Po štyroch rokoch štúdia sa však zamiloval, oznámil to kardinálovi a z Ríma sa chcel vrátiť do Rakúska. Kardinál mu však odkázal, aby „naďalej zostal v Ríme, štúdium dokončil a pokojne sa oženil, lebo v budúcnosti bude cirkev potrebovať čoraz viac vzdelaných laikov.“ Štúdium dokončil, oženil sa, stal sa otcom štyroch detí a dnes už šiestich vnúčat. Na otázku redaktora, kto z ľudí mal v živote na neho najväčší vplyv, Walter Kirchschläger odpovedal: „Môj otec a kardinál König. Za najsilnejší moment zo života môjho otca, ktorý ma vtedy veľmi ovplyvnil a oduševnil, považujem august 1968. Bývali sme vtedy v Prahe, kde môj otec pôsobil ako rakúsky veľvyslanec. Keď nastala invázia vojsk Varšavskej zmluvy, hlavne Sovietskeho zväzu, prišlo žiadať víza do Rakúska viac než 5.000 ľudí. Otec všetkým víza dal. Pár hodín nato prišla správa z Viedne, že musí zastaviť udeľovanie víz, lebo Rakúsko si nemôže dovoliť prijímať toľkých utečencov. Otec okamžite odpovedal a snažil sa im vysvetliť, že to stopnúť nemôže, že v Prahe ide ľuďom o život a nikto nevie, ako celá okupácia skončí, nech si to ešte raz premyslia, v opačnom prípade, že odstúpi z postu rakúskeho veľvyslanca. Nastalo niekoľkohodinové čakanie, nikto z nás nevedel, aká odpoveď príde z Viedne, otec nás pripravoval na rezignáciu a návrat do Viedne. O 20:30 hod prišla z Ministerstva zahraničia vo Viedni odpoveď, že môže poskytovať víza v neobmedzenom počte. To, čo potom nasledovalo, je už známe, do Rakúska a cez Rakúsko do celého sveta odišli vtedy desaťtisíce ľudí. Keď si dodnes spomeniem na to, čo sme vtedy v Prahe prežívali a ako nekompromisne bol môj otec odhodlaný konať, vždy ma zaleje pocit radosti a vďaky za to, ako sa vtedy môj otec zachoval.

Kardinál König ma inšpiroval na inej, duchovnej úrovni. Bol odborník na religionistiku, bol veľmi vzdelaný a hlavne mal rozhľad. Bola to charizmatická osobnosť, jeho veľkorysosť a otvorenosť pre nové idey ma fascinovali. Na začiatku II. vatikánskeho koncilu patril spolu s teológom Karlom Rahnerom (1904-1984), kardinálom Juliusom Döpfnerom (1913-1976) z Mníchova a kardinálom Josefom Fringsom (1887-1978) z Kolína nad Rýnom medzi najvýznamnejšie osobnosti, stali sa akýmsi motorom reformných myšlienok. Boli to hlavne oni, ktorí prehodili tú najdôležitejšiu výhybku koncilu. Konciloví otcovia chceli začať tým starým známym spôsobom, poukazovaním na to, čo všetko je v cirkvi dobré a potrebné, čo treba za každú cenu zachovať. Títo traja však vystúpili s kritickými príspevkami a poukazom na to, že nadišiel najvyšší čas niečo zmeniť, oživiť, znovu naštartovať. Aggiornamento Jána XXIII. tak nielenže podporili, ale vyprovokovali celé koncilové zhromaždenie k tomu, aby začalo diskutovať otvorene a bez tutlania skutočných problémov cirkvi, a o tom, kde je potrebné, aby sa cirkev zmenila...“

Až doposiaľ prebiehalo vysielanie v rakúskej televízii o Walterovi Kirchschlägerovi tak trochu akoby nenápadne, bežne, zdanlivo nič mimoriadne. Keď však začal hovoriť o koncile, zbystril som pozornosť. Kamera ho zachytila počas prednášok v Luzerne, kde pôsobí ako rektor teologickej fakulty, ako vysvetľuje študentom význam koncilu pre cirkev dnes, nielen v momente, keď sa koncil konal. Potom ho zachytila v jednom luzernskom kostole, kam pravidelne chodieva na bohoslužby, číta lekcie a máva kázne. V plne obsadenom kostole hovoril o význame II. vatikánskeho koncilu pre dnešnú dobu a o tom, ako duch tohto koncilu je čoraz viac potlačovaný vatikánskou kúriou. „Je to paradox: Na jednej strane sa síce pápež, vatikánska kúria i biskupi odvolávajú vo svojich dokumentoch na uznesenia II. vatikánskeho koncilu, v skutočnosti však, v praxi, nemajú najmenší záujem tieto uznesenia realizovať, lebo im chýba odvaha, resp. strach zo zmien im zväzuje ruky. Rímska kúria sa musí prispôsobiť celosvetovej cirkvi a nie naopak, ako to, žiaľ, funguje doteraz. A vy, biskupi, kam sa podela vaša odvaha? Prečo nenazývate veci pravým menom, prečo o skutočných problémoch v cirkvi mlčíte? A vôbec, kam sa podeli biskupi, ktorí vystúpia na verejnosti a povedia nahlas to, čo si myslia, bez ohľadu na to, kto si čo myslí v Ríme? Coraggio, coraggio – odvahu, odvahu, biskupi! To, čo spravil kedysi Ján XXIII. Svojím 'aggiornamentom' to musíte dnes spraviť vy...“

Táto krátka, vianočná, zdanlivo pokojná relácia mala ku koncu svoje grády, stupňovanie.  Nesmierne silné. A ja som si v duchu pomyslel: Áno, i  to je posolstvo Vianoc: S radosťou a odvahou vykročiť na novú cestu!

Viedeň, 25. decembra 2011

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára