Keď som bol ešte dieťaťom a malým, dospievajúcím chlapcom, priam som hltal príbehy zo života rehoľníkov, kňazov a hlavne misionárov pôsobiacich v ďalekých, exotických krajinách. Rozprával mi ich najčastejšie môj prastrýko, brat mojej moravskej babičky z otcovej strany. Bol jezuitským rehoľníkom, pred zrušením rádov v roku 1950 pôsobil na Velehrade a mal na starosť študentov. Zrejme už vtedy vypozorovali jeho predstavení, že má talent oslovovať mladých ľudí. Po likvidácii rehôľ, podobne ako iní, bol internovaný a potom uzavretý v pracovnom kláštore bývalých cisterciákov spolu s rehoľníkmi a kňazmi iných rádov v Oseku u Duchvova v severných Čechách. Tam i v roku 1991 zomrel a je pochovaný. Dnes mu vďačím nielen za jeho vyprávačský dar, ktorým ma oduševňoval, ale i za to že ma vlastne inšpiroval a možno i on bol jedným z tých míľnikov na mojej životnej ceste, ktorý ma nasmeroval neskôr na cestu štúdia teológie a kňazskú, i keď netypickú, dráhu. A som rád, že mu Pán Boh doprial dožiť sa pádu komunizmu.
Keď som bol na základnej škole a na gymnáziu hltal som zase knihy o misionároch. Dodnes si pamätám na humorné zápisky misionárov, ktoré vyšli knižne v Ríme, tituly si už unikli. Do tejto škály misionárskych informácii zapadla veľmi živo i kniha o misionároch najsv. Sŕdc Panny Márie a Pána Ježiša, medzi ktorých patril i belgický kňaz P. Damián, môj idol dodnes. Nakoniec vďaka týmto informáciám som sa podujal na mnohoročné cesty na ostrov Molokai, výsledkom ktorých bola moja vlastná kniha “Aina hemolele – svätá zem – Molokai – o P. Damiánovi”. V tejto knihe, stranu si teraz nepamätám, sa vyznávam zo svojho obdivu ku kolegom – misionárom P. Damiána, ktorým sa podarilo nádherným spôsobom implantovať kresťanstvo na mnohých ostrovoch v Tichom Oceáne, hlavne na Havaji. Pod slovom – nádherným spôsobom – mám na mysli nevtieravé, jemné splynutie myšlienok Evanjelia – dovtedy cudzieho prvku – s náboženstvom a kultúrou vtedajších Havajských ostrovov. To nebola ani na tú dobu, ani dnes žiadna maličkosť. Až príliš často dnes slýchaváme, právom, o znásliňovaní kultúr iných národov, tým že noví misionári v súlade s prisťahovalcami zo západneho sveta Európy, ktorí sa mnohokrát chovali nadriadene a povýšenecky, tvrdým spôsobom propagovali a vnucovali svoje prisťahovalecké náboženstvo. I to bol teda dôvod, prečo sa v mojej knihe vyznávam z obdivu, priam lásky voči tým misionárom, väčšsinou belgičanom a francúzom, ktorí vtedy na Havaji pôsobili a nazývam ich “pánmi misionármi” - vznešenými ľuďmi, lebo sa dokázali tak zžiť s miestnym, pôvodnym obyvateľstvom, že to potom bola naozaj maličkosť presvedčiť či primäť ich na kresťanskú vieru.
Občas čítavam v rôznych katolických novinách o pôsobení slovenských či českých misionároch pôsobiacich na vzdialenych, exotických miestach. Až na ojedinelé prípady, články väčšinou nedočítam a som znechutený. Necítim z nich totiž ten opravdivý Kristovský zápal a nadšenie pre lásku k domorodému obyvateľstvu. Mnohí misionári prídu na tieto miesta, ktoré sú často poznačené nepredstaviteľnou biedou, analfabetizmom, chorobami, násilnostiami, nefungujícim sociálnym systémom vybavení plnou taškou peňazí a materiálnym zabezpečením – žijú síce uprostred tých ľudí, ale žijú si tam v určitom zmysle ako králi, ako dovolenkári v tom najexotickejšom prostredí a potom o tom prostredí píšu srdcervúce články...
Tieto myšlienky sa mi vyrojili v hlave dnes ráno, keď som v mojej obľúbenej nedeľnej relácii “Erfüllte Zeit” rádia Ö1 počul rozprávať rakúskeho kňaza-františkána P. Roberta Eckerstorfera, ktorý už vyše 40 rokov pôsobí medzi indiánmi v zaostalej časti Bolívie. Po biskupovi Erwinovi Kräutlerovi, pôsoiacom v Brazílii, patrí i tento kňaz medzi najväčšie osobnosti duchovných, ktorí pochádzajú z Rakúska. Čo také ma na tomto misionárovi zaujalo? Pri príležitosti jeho krátkého pobytu vo svojej rodnej krajine ho pozvalo nielen rádio, ale i niektorí aktívni kresťania na verejné debaty o jeho skúsenostiach. Žiaľ, pri takýchto, veľmi zriedkavých návštevách svojej domoviny, napriek veľkému záujmu médii a kresťanskej spoočnosti, sú títo ľudia, i biskup Erwin Krätler, takmer kompletne bojkotovaní oficiálnou hierarchou. Dôvody sú veľmi jednoduché: Duchovní latinskej Ameriky sú veľmi často predstaviteľmi tzv. Teológie Oslobodenia a na tú má vatikánska hierarchia svoj nepriateľský pohľad... O teológii oslobodenia nepadlo v tej relácii ani slovo, ale posúďte nakoniec sami, ako zapôsobí P. Robert Eckerstorfer na vás. Redaktorka rozhlasu ho vyhľadala počas jeho návštevy Viedne vo františkánskom kláštore a tam s nim nahrávala rozhovor. Do miestnosti vkročil nie v habite, ale v šedých nohaviciach a v svetlohnedom roláku - “to je môj habit” - pozdravil s úsmevom pani redaktorku. Na prvý pohľad bolo vidieť, že po toľkých rokoch medzi indiánmi v Bolívii mu ťažko padne pochopiť niektoré problémy ľudí v Rakúsku, ako je napr. dilema, akou farbou by sa mala natrieť stena v hosťovskej miestnosti kláštora. Redaktorka vedela, že v Bolívii, okrem toho, že je tam duchovný, vedie pomocný projekt, nazývaný OSKAR – je to skratka slov informujúca o najpotrebnejšej sociálnej činnosti pre rozvoj prístupových ciest k odľahlým dedinám celej oblasti. Traja františkánski kňazi, asi šesdesiat robotníkov a okolo sto študentov pracuje na tomto projekte, výstavbe mostov a ciest. Väčšina ľudí v tejto oblasti stojí totiž denne pred existenciálnymi problémami. Bolívia je trinásťkrát väčšia ako Rakúsko, má však zhruba ten istý počet, teda osem miliónov ľudí. Krajina je na jednej strane formovaná štyritíce metrov vysokými horami s ich plateau - rovinami, kde až donenadávna žili ľudia. Na druhej strane ale v hlbke ležiacou džungľou. Na otázku, čo konkrétne v Bolívii robí, odpovedal veľmi jednoduchými vetami: “V dvadsiatom storočí boli ľudia, žijúci v horách donútení zostúpiť dolu, do nížin, lebo sa tam už nedokázali sami uživiť. To presídlenie do nížin však so sebou prinieslo obrovské problémy - nezamestnanosť a hlavne absenciu fungujúcej infraštruktúry, na prvom mieste ciest. Som medzi indiánmi v roľníckej oblasti Alto Beni nielen ako farár, ale i ako koordinátor všetkých činností, ktoré sú pre bežný život potrebné. Sú to jednoduchí ľudia, do miest je ďaleko. Aby mohli žiť, potrebujú predávať svoje plody – väčšinou sa jedná o banány, grapefruity a iné citrusové plodiny, papáje, či zeleninu. Keď som tam prišiel, prakticky neexistovali cesty. Ľudia žili vo svojich osadách z toho, čo si sami vypestovali. Dnes už sa takto žiť nedá, civilizácia pokročila, i oni potrebujú mať kontakt so svetom. Aby mohli ovocie a zeleninu predať, je potrebné včas dopraviť ju do miest, lebo ak prevoz trvá veľmi dlho, všetko to zhnije a nikto od nich nič nekúpi. Nuž jedna z mojich najdôležitejších činností je pomáhať organizovať a budovať cesty. Tie cesty sú veľmi jednoduché, robíme to svojpomocne, i keď sa čoraz viacej snažíme na tento problém sensibilizovať vládu a spoločnosť a tá pomaly, ale ťažko poskytuje na budovanie ciest peniaze a pracovné prostriedky. Pri budovaní týchto ciest mi ide hlavne o to, aby sme chránili matku zem a aby každý z tých ľudí mohol ako-tak slušne žiť a nebol nútený k tomu, aby okrádal iných. Na prvom mieste sme proti monoklutúre, lebo monoklutúra uprostred agrikultúry prináša mnoho chorôb. Chceme znovu obnoviť džungľu, tak ako bola kedysi: malé rastliny, stredné rastliny a veľké rastliny. Sadíme napr. kakaovníky, ale i ihličnaté stromy. Keď vybudujeme cestu, môže sa stať, že ľudia začnu rúbať ihličnaté stromy, než ich totále vyrúbu a tým zničia krajinu. Pre nás je dôležité, aby budovanie agrikultúry šlo ruka s rukou pri budovaní ciet, aby jedni i druhí – poľnhospodári, ale i obchodníci s drevom dokázali zosúladiť svoje plány.” Z relácie sa ďalej dozvedám, že dobročinný projekt OSKAR má ročný rozpočet 800.000 EUR a z týchto peňazí sú financované ďalšie podujatia, ktorú P. Robert spolu so svojimi spolubratmi v tejto oblasti organizuje: je to predovšetkým preventívná lekárska starostlivosť a pretože je tam enormný nedostatok lekárov a sociálnych zdravotných zariadení, tak sa zameriavajú na podporovanie prirodzených foriem ľudového liečiteľstva. Iná čiastka týchto milodarov je vkladaná do budovania škôl, pretože ľudia v tejto oblasti majú veľa detí. Cieľom však je, vytvoriť silné povedomie medzi malými roľníkmi, potreby financovania školského systému, lebo len tak sa stanú jedného dňa samostanými a sebestačnými. Na P. Robertovi je okamžite vidieť, že je zvyknutý na ťažkú prácu – jeho ruky nosili už mnoho kameňov, ramená mnoho drevených a iných klád. Býva v malej drevenej chatke, ktorá je dlhá tri metre a široká šesť metrov, je veľmi jednoduchá a v prípade nutnosti ju možno kedykoľvek rozobrať a preniesť na iné miesto, čo už počas svojho pôsobenia medzi indiánmi mnohokrát spravil. “Veľký rozdiel, naozaj veľký rozdiel” - hovorí P. Robert - “je medzi mojou farou a farami v Európe. Keď ma chce kedykoľvek a ktorýkoľvek indián navštíviť a zaklope na moje dvere – padre, potrebujem pomoc -som vždy tam a on nemusí kontaktovať sekretárov či pýtať sa na termín, kedy ma môže navštíviť” - znejú prívetivé, ale rezolútne znejúce slová P. Roberta. Chce byť tam, kde ho ľudia potrebujú. Podľa posledných štatistík žije v Bolívii viac ako 90% katolíkov, ale ich počet sa neustále znižuje a čoraz viacej Bolívijcov prestupujú k evangelikálným sektám, ktoré prišli do Južnej Ameriky z USA. “Často som sa už pýtal, prečo strácame našich ľudí, prečo odchádzajú k tým sektám. Osobne si myslím toto: Naša liturgia – dovoľte mi vyjadriť sa trochu brutálne – začína slovami: v mene otca, i syna i ducha svätého a potom pokračuje liturgia formou parného valca (ktorý všetko prevalcuje) ponad osud každého prítomného ľudského človeka. Počas bohoslužieb je v kostole hodne ľudí, ale nikto z nich nesmie do slávenia eucharistie priniesť svoj osobný pocit, svoju osobnú radosť, svoje osobné utrpenie a bolesť. Text liturgie musí byť tak prednesený či prečítaný, ako keby sa jednalo o súdne pojednávanie. A Slobodné cirkvi sú v tomto ohľade slobodnejšie. Samozrejme, že sa dá slobodným cirkvám, z teologického hľadiska, niečo vyčítať, ja však s týmito ľuďmi denne pracujem a stretávam sa s nimi, navzájom sa ovplyvňujeme, počúvame, jeden od ruhého sa máme čo naučiť. V prvom rade si uvedomujem, ako každý človek, ktorý k nim prichádza, môže vyjadriť nielen svoju radosť, ale vysloviť tiež svoje utrpenie a bolesť. Myslím, že toto dává tým ľuďom silu a je to jeden z hlavných dôvodov, prečo odchádzajú k nim. Celá ich liturgia je otvorená a ľudia majú pocit – tu ma prijímajú takého, aký som.” Redaktorka vycítila z odpovedí P. Roberta určitú výzvu na adresu rímsko-katolíckej cirkvi, preto sa ho pýta na jeho názor na témy, ktoré sú v Západnej Európe vo vnútri cirkvi horúco diskutované: povinný celibát, narastajúci nedostatok kňazov, svätenie ženatých mužov a žien. P. Robert odpovedá: “ Rád by som to porovnal k šípu, ktorý chceme vystreliť z luku. Kristus nám priniesol posolstvo – my sme to nazvali - Radostnú Zvesť – a mali by sme ju priniesť do všetkých končín sveta. V priebehu dejín sme ale na tej odstreľovacej časti luku – kto smie ten šíp vystreliť, kto smie túto Radostnú Zvesť prinesť – vybudovali toľko podmienok, kto, kedy, za akých okolností atď., že ten šíp už vlastne vôbec nebude vystrelený. Šíp vôbec nedosiahne cieľ. Teraz nám už ide len o to, kto smie tú Radostnú zvesť priniesť iným, ako a kedy ju možno iným prinášať, aké podmienky ešte treba splniť. Myslím, že sa až príliš venujeme sami sebe a nie poslaniu, odovzdávať ďalej Radostnú Zvesť. Myslím, že cirkev Božia by sa mala zamyslieť sama nad sebou a vytrvať v tomto zamyslení tak dlho, než pochopíme, čo je potrebné. Osobne si myslím, nechcem sa nikoho dotknúť, že žena má dnes to isté právo, ako muž a môže rozdávať slovo Božie, ale i sakramenty, že to v každom prípade môžu a majú robiť ženatí muži. V Južnej Amerike je to tak, že v niektorých oblastiach nevideli veriaci roky žiadného kňaza a všetko to, čo kedysi robievali kňazi, tam konajú katechisti. Nadišiel čas, aby sme prehodnotili naše teologické myslenie. Učili nás, že Eucharistia je centrom a oslavou kresťanského spoločenstva. A tu v Južnej Amerike sú spoločenstvá, ktoré roky nemali a nemajú kňaza. (Usmieva sa pritom) Na takomto teologickom zmýšľaní niečo zapácha! Myslím, že nadišiel čas, aby sme od základu zmenili našu teológiu. Nejde len o to, niečo “zbožného” zachovať, ale tiež o to, aby sme to zbožné šírili ďalej.”
Po interview, ktoré P. Robert rádiu poskytol, uzavrela redaktorka celú reláciu týmito slovami. “P. Robertovi Eckertshartovi nejde len o to, aby ohlasoval Radostnú zvesť. On sám je Radostnou zvesťou.” A ja dodávám: kiež by i v nás prevládla táto túžba: byť Radostnou Zvesťou pre iných tam, kde žijem, pracujem a pohybujem sa...
Viedeň, 5.júna 2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára