Karl Barth a Charlotte von Kirschbaum

Celých 35 rokov trval vzťah jedného z najznámejších  teológov Európy  - Švajčiara, Karla Bartha s Nemkou Charlotte von Kirschbaum. Karl Barth bol síce evanjelikom, ale jeho teológia definitívne poznačila myslenie ako evanjelických, tak i katolíckych teologických mysliteľov minulého storočia. Slovami odborníkov: je považovaný za zakladateľa dialektickej teológie, prekonateľa liberálneho protestantizmu, otca tzv. vyznávačskej cirkvi, ktorá na jednej strane ostro vystúpila proti hitlerovskému nacionalistickému fašizmu, (bol to obrovský kontrast voči vedeniu cirkvi ako u protestantov tak i u katolíkov, ktorí pri nástupe Hitlera k moci buď mlčali alebo sa chovali tak kompromisne a zbabelo, že s ich postupom nepriamo vlastne podporovali fašistický režim. V súvislosti s okupáciou Československa, ako i tzv. Mníchovskou zradou v roku 1938 sa zachovali listy Karla Bartha, ktorými na jednej strane „Mníchov“ radikálne odsúdil, na druhej strane vyzýval prostredníctvom listov adresovaných Josefovi Hromádkovi, dekanovi pražskej evanjelickej teologickej fakulty v septembri 1938  na priamy odpor voči hroziacej nemeckej armáde, i keď by to malo stáť obrovské straty na životoch. Jeho teológia „fašistického odboja“ veľkou mierou ovplyvnila iného nemeckého evanjelického teológa, Dietricha Bonhoeffera, ktorý sa potom ako jeden z mála teológov rozhodol vstúpiť na cestu odboja proti Hitlerovi, čo ho stálo život - poznámka prekladateľa a autora tohto textu) na druhej strane sa stala spolutvorcom nového povojnového Nemecka, ale i celej demokratickej Európy.

O jeho cirkevnej dogmatike, ktorú celý život prednášal a ďalšími publikáciami dopĺňal a rozvíjal,  sa hovorí ako o diele, ktoré nemá v histórii obdobu a nemožno ho  porovnať so žiadnym podobným teologickým dielom. I keď zomrel v roku 1975, bude trvať ešte celé desaťročia než budú systematicky spracované jeho poznámky a manuscripty, ktoré sú predmetom neustálych štúdií. Nebyť Charlotte von Kirschbaum, zostala by obrovská časť myšlienkového sveta a teologických vízii tohto génia dodnes neznáma... Pikantnosťou tohto vzťahu však bolo, že bol  už predtým ženatý s Nelly a mal s ňou päť detí. Pritom bolo verejným tajomstvom, že žije i s Charlotte. Obe ženy o sebe vedeli. Napriek napätiu sa však nerozviedol, ale ani neprerušil vzťah s Charlotte. „Nie som morálny teológ“ - prehlásil raz na svoju obranu. Zachovala sa bohatá výmena listov, ktorá vyšla tento rok pri príležitosti jeho 125. narodenín knižne v jednom nakladateľstve v Zürichu. Rakúsky rozhlas Ö1 vysielal o tejto korešpondencii 21. augusta t. r. reláciu. Podkladom pre reláciu boli dve knihy: Suzanne Selinger: Charlotte von Kirschbaum und Karl Barth –  Eine biographisch-theologiegeschichtliche Studie, Theologischer Verlag, Zürich 2000 - Charlotte von Kirschbaum a Karl Barth – biografická teologicko-historická štúdia a kniha autora Rolfa-Joachima Erlera: Briefwechsel zwischen Karl Barth a Charlotte von Kirschbaum: 1925 – 1935, Theologischer Verlag Zürich 2008 -  Korešpondencia medzi Karlom Barthom a Charlotte von Kirschbaum.  

Charlotte prišla do rodiny Karla Bartha v roku 1925 ako nemecká zdravotná sestra Červeného kríža a odvtedy už Karla nikdy neopustila. I ona študovala teológiu, filozofiu a  biblické jazyky a stala sa najbližšou spoločníčkou a spolupracovníčkou Karla Bartha. Že to od samého začiatku nemala ľahké, je jasné z ich korešpondencie. V jednom z prvých vyhýbavých listov, keď si uvedomili svoju vzájomnú náklonnosť ale ešte nechceli pripustiť lásku, Karl Barth vtedy ešte pôsobiaci ako profesor teológie v nemeckom Münsteri, píše:   „Münster, 26.2.1926: Milá Lollo, mnoho, mnoho by som Ti mal, či chcel napísať, zostane to však nenapísané. Noc potom som prežil prakticky bez spánku a stále sa musím dívať na roh môjho pracovného stola, kde si sedela, aby som sa zamýšľal nad tou obrovskou záhadou, čo pre mňa znamenáš. Koniec. Nechcem hovoriť žiadne hlúposti. Napíš mi milé slovo, ty si predsa oveľa lepší človek než som ja. Možno to bolo potrebné, aby si videla že som neužitočný človek a neužitočný sluha, viac než  iní. Zdraví Ťa Karl Barth.“ 27.2.1926 mu Charlotte odpovedá: : „Milý Karl, chceš, aby som Ti napísala milé slovo? To nedokážem. Ale jedno Ti môžem povedať, čo by som možno ani povedať nemala: od minulého piatku viem, že Ťa mám rada. Mám Ťa radšej, než by som dokázala myslieť. Či som to nevedela skôr alebo či som šla doteraz svetom so zahalenými očami, to neviem. Ale teraz je tomu tak. A je to ťažké. Myslíš, že nie som iná, ako všetci ostatní? Lollo“. Karl odpovedá: „Münster 28.2.1926: Milá Lollo, to čo mi píšeš je predsa len milé slovo,  pretože prináša jasno do tejto situácie. Napriek všetkej vážnosti a všetkému nepríjemnému čo príde,  mám radosť z toho čo píšeš. Nielen preto, že situácia je naozaj komplikovaná -  kiež už to vyjde konečne najavo -  ale preto, lebo i ja Ťa mám jednoducho rád. Mám Ťa radšej, než len dokážem myslieť. Ale i preto, že v mojej biede ani sám neviem, chcem byť však k Tebe úprimný, ako si môžeme navzájom pomáhať, alebo ešte viacej ako by sme si mali jeden druhému  pomáhať. Ale chcem zdôrazniť predovšetkým jedno: musíš si byť spolu so mnou vedomá toho, že táto nová  skutočnosť bude  v prvej línii tvrdá a ťažká pre moju vernú a udatnú Nelly. Videla si našu rodinu, dejiny nášho manželstva boli popri všetkých ťažkostiach doteraz šťastným manželstvom. Vedeli sme síce, že neexistujú žiadne dokonalé manželstvá, ale neboli sme na takúto skúsenosť pripravení. Chcel by som len, aby si spolu so mnou myslela na to, že na každého z nás troch príde časom určitý smútok, s ktorým sa budeme musieť naučiť žiť. Predovšetkým na Nelly príde veľký tlak, ale i ja i Ty budeme mať výčitky svedomia kvôli nej. Nemôžem myslieť na mojich päť detí bez toho, aby som sám seba neobvinil z toho, že nedokážem byť celým srdcom pri ich matke. Prosím ťa, aby si túto ťarchu niesla hlavne spolu so mnou. Nájsť v tejto situácii správnu cestu a dokázať po nej kráčať, to bude teraz predovšetkým moja úloha.“ O stave manželstva Barthovcov existujú  jednak sebakritické výpovede Karla Bartha, ako i výpovede svedkov, ktorí ich poznali osobne. Americká bádateľka, teologička a historička  Suzanne Selinger, ktorá sa týmto faktom zaoberala tak podrobne ako doteraz nikto a ktorej kniha vyšla v teologickom nakladateľstve Zürich vo Švajčiarsku, opisuje manželstvo Barthovcov takto:  „V roku 1913 si zobral Barth za manželku Nelly Hoffmann. Manželstvo bolo skoro od samého začiatku narušené a nešťastné. O šesť rokov mladšia Nelly chodila ku Karlovi na prípravu birmovky. Manželstvo bolo vo svojej podstate naaranžované  Karlovou matkou. Nelly Barth a Anna Barth, matka Karla, si museli byť v mnohom podobné, ako to raz poznamenal sám Karl. Žiadna si nekládla servítky pred ústa, obe boli hrubé a komplikované. Nelly komandovala pomocníčky v domácnosti tak surovo, že často dochádzalo k výmene personálu. V skutočnosti sa Nelly síce vehementne bránila proti mimomanželským eskapádam manžela s Charlotte, kvôli zachovaniu tradičného kresťanského manželstva sa však nikdy nechcela dať rozviesť. Karl brával síce vinu vždy na seba, ale ani toto samo o sebe nemohlo byť dostačujúcim predpokladom pre zachovanie fungujúceho manželstva. Spolunažívanie Charlotte von Kirschbaum s Karlom Barthom malo v dôsledku trvajúceho manželského zväzku s Nelly svoju tragédiu, v ich vzájomnom vzťahu a súzvuku duší však  nehralo  podstatnú úlohu. Povedať teda že prijatie Lollo do rodiny Barthovcov prinieslo nešťastie, nie je  v žiadnom prípade  prípustné. Zatiaľ čo Barth zobral vinu za toto rozhodnutie  sám na seba,  zároveň si uvedomil, že táto situácia vyvolala ťažkosti, ktoré si musel každý z nich troch niesť na svojich ramenách. Karl bol však od samého začiatku  presvedčený o láske k Lollo.  Od samého začiatku mu bolo  jasné, že táto láska nemôže zostať len platonickou. Milovať svoju Lollo len ako anjela neprichádzalo pre neho do úvahy ako o tom píše  v liste už z roku 1926: „Je mi jedno či sa o tom dozvie svet alebo nie, morálku som nikdy nekázal, zato však disciplínu ako druhú stranu mince viery a nádeje áno. Určite uznáš, ak  mám byť úprimný, že  duchovné priateľstvo aké vedie  napr. Anna von Sprewitz so svojim priateľom -   na spôsob anjelov -  musím sa nad tým z chuti pousmiať - to nie je pre nás. Chceme zostať zdraví a byť si vedomí toho, že medzi nami ide o ľudskú pozemskú lásku, ktorá nás spojila ako muža a ženu. Na dnešok stačí, moja malá Lollo.  Lúčim sa s Tebou týmto zvláštnym dokumentom mojej Barthovskej teológie,  tak nezvyčajnej a originálnej, ktorou som z úprimnosti srdca ohodnotil sám seba. Tvoj Karl.“ Charlotte von Kirschbaum, narodená v roku 1899 v rodine nemeckého šľachtického oficiera v Ingolstadte, bola považovaná za usilovnú, vedychtivú  a vernú cirkvi.  Vybrala si klasické ženské povolanie zdravotnej sestry, navštevovala kurzy pre prácu sekretárok, popritom sa ale veľmi zaujímala o teológiu cirkevnej avantgardy, ku ktorej patril i Karl Barth. O hĺbavom duchu Charlotte, ktorej bola vtedajšia tradičná ženská zbožnosť veľmi antipatická, svedčí jej list z roku 1933 krátko potom, čo prevzali v Nemecku moc nacisti. Ani len sekundu neváha a nenechá sa zaslepiť  všadeprítomným, omamujúcim fašizmom, ktorý tak zmanipuloval celé Nemecko.

„21.3.1933: Najmilší Karl, keby sme len vedeli, aké správy nás  zastihnú tento týždeň. Dnes je otvorenie Reichstagu. Ach, Karl, to sa ma dotýka oveľa viacej ako všetky tie moje osobné problémy. Práve som prebehla cez Münsterplatz a po tvári mi pritom tiekli  slzy. Stáli tam húfy ľudí s malými deťmi a  zažrato počúvali Hitlerovu reč z ampliónov. Ten úbohý ľud. Tak som sa len cítila sama, keď som utekala cez  námestie, lebo som nedokázala splynúť s davom poslucháčov. Je to tak pochmúrne a tragické. Som si skoro istá, že tu nebudeš môcť zostať. Z celého srdca Tvoja Lollo.“ V roku 1933 však ešte planie plamienok nádeje Karla Bartha pre Nemecko. Ešte stále dúfa, že sa nemecký národ dokáže spamätať.  Z Baselu uspokojuje svoju Lollo, ktorá sa nachádza s Nelly a s deťmi v Münsteri: „Basel  22.3.1933: Milá Lollo, nemusíš mať strach, že v tejto situácii deň i noc neustále myslím len na Nemecko. Samozrejme by som Ti nepovedal to, čo Ti povedala pani Schmidtová, ale veľmi dobre rozumiem, čo tým myslela. Odtiaľto z diaľky vidím, čo si začína  myslieť svet o Nemecku. Je to podobné ako tomu bolo v roku 1914, krátko pred vypuknutím vojny. Povedať áno tomu, čo sa teraz deje v Nemecku, nebude možné inak než sa stať členom opozície. Ale ak v tejto hodine pravdy vôbec nie je záujem začať budovať opozíciu, ak ľuďom záleží len na tom budovať „Deutschland über alles“ - Nemecko nadovšetko... (myšlienku nedopovedal) Pozdrav odo mňa synov, pozdravujem i Teba – ach áno, veľmi pozdravujem práve Teba. Tvoj Karl.“  Karlovi Barthovi je však v  Nemecku čoraz ťažšie. Od roku 1930 učil v Bonne. Tam  bola Charlotte už členom rodiny. Samozrejme nie bez konfliktov s manželkou Nelly. Karl sa snažil spolunažívanie s Nelly obhajovať ako spoločenstvo z nutnosti. Spoločenstvo z nutnosti – v tej dobe to znelo ako  veľmi komplikované vysvetlenie. Od roku 1933 však na neho tlačili vonkajšie okolnosti v Nemecku oveľa viacej než osobné problémy, ako to kedysi napísala Charlotte. Možno to vydedukovať i z korešpondencie s ich spoločným priateľom, teológom a farárom Georgom Märzom, ktorého vernosť  Nemecku ani jeden z nich nedokázal ospravedlniť. „Bern, 19.4.1933: Milá Lollo! Čo sú to len za časy! Každý deň píšu noviny o tom ako skupina šialencov získava čoraz väčšiu moc. Dnes správa o tom, že na výročný deň narodenín Hitlera budú mať deti v školách voľno, ale práve v Georgových listoch nieto ani len stopy o tom, že bláznovstvo je bláznovstvom. Ako to len bude vyzerať, keď táto ilúzia raz krachne. Čo si mám len myslieť, keď mi Georg vyčíta, že ja i s mojimi synmi by sme sa mali prihlásiť k Nemecku...

Teraz však vidím, že môj list je dlhý a krátko potom, čo ho dostaneš,  budem už o chvíľu o 15:55 hod. v Zürichu. Teším sa. Ach áno, teším sa na Teba, ak nebude pre Teba dištanc od mojej manželky a detí veľmi veľký. Tvoj Karl.“ A potom, čo navštívila Charlotte Dr. Georga Märza v Erlangen, píše Karlovi tento list. „Milý Karl, ako často som len myslela na Teba, túžila po Tebe a mala jednoducho radosť, že si tu. Moje zážitky zo života cirkvi v Bavorsku sú pochmúrne, veľmi smutné. V nedeľu bol veľký sviatok -  100 - ročné jubileum kostola sv. Matúša spojené s udeľovaním doktorátov z teológie.  Slávnostné príhovory ministerského predsedu a hlavného starostu, obidvaja mali na sebe uniformu SA. Prítomný bol biskup a tiež dekan Teologickej fakulty z Erlangenu, ktorý v perfektnej latinčine  prečítal staré listiny  a potom udeľoval kňazom doktorské tituly. Ak sa kedysi označovali takého slávnosti za nudné a dlhotrvajúce, teraz boli prejavom viny. Nedokážem Ti popísať, ako som trpela tvárou v tvár tomu mlčiacemu zradcovstvu, na ktorej sa cirkev podieľa. Naozaj, tí dvaja vo fašistických uniformách vzbudzovali a ešte ako - tak rešpekt, i keď jeden z nich začal hrozne hekticky a štvavo kričať, že som si musela zapchať obidve uši. A medzi  doktarandami sedel i Georg. Počúval všetky príhovory  so sklonenou tvárou  a potom dostal svoj doktorský diplom. Bolo to do plaču. Keď na konci zaznela pieseň „Eine feste Burg ist unser Gott“ - Pevný hrad je náš Boh – už som ďalej nemohla spievať túto bojovnú Lutherovu pieseň i keď som sedela priamo oproti ministerskému predsedovi, ktorý sa na mňa upieral prísny pohľad až som si v duchu hovorila: ak mi teraz niečo povie, vybuchnem a poviem nahlas čo si myslím, i keď by ma za to mali okamžite odviesť do väzenia. Najmilší Karl, odkedy som tu, viem znovu úplne presne aké je Tvoje poslanie. Nenechaj sa premôcť únavou. Viem, že si sám.  Ale to, čo robíš, je nesmierne, nesmierne dôležité. Áno, Karl, vidím, že som teraz vyznala svoju vieru. Maj sa dobre a odpusť mi tú moju roztržitosť. Verím, že nás čaká krajšia budúcnosť.  Najmilší Karl, som len Tvoja. Tvoja Lollo.“  Zverejnená korešpondencia medzi Karlom Barthom a Charlotte von Kirschbaum dokumentuje ich vzťah medzi rokmi 1925 – 1935. V tomto čase začína nielen ich vzťah, ale i kariéra nacistov a útlak opozičných kresťanov. Až najnovšie štúdie dokazujú, akú nesmierne dôležitú úlohu hrala Charlotte von Kirschbaum v opozičnej cirkvi. Podporovala opozíciu hlavne zo Švajčiarska. Že sa Charlotte cítila bezpečnejšie v dome Bartha vo Švajčiarsku,  sa dnes chápe  ako jeden zo závažných dôvodov, prečo sa rozhodli pre tento komplikovaný spoločný život. Barth zatiaľ stále ešte cestoval medzi Švajčiarskom a svojim univerzitným pracoviskom v nemeckom Münsteri. Ale už v roku 1933 mu bolo jasné, že musí Charlotte ochraňovať, ak nie inak tak pod záštitou švajčiarskej zástavy. „Bern 20.9.1933: Ty, moja milá Lollo. Tvoj list je mi v tejto nepríjemnej situácii radostnou udalosťou. Tak často si myslím, že som spolu s Tebou len sám na tomto svete. Dnes som musel zmeniť svoj vonkajší výzor a kúpil som si nový klobúk. Okrem toho som vydal peniaze za dva metre dlhú látku – švajčiarsku zástavu – ktorá by nás mala chrániť. Tak ako kedysi ochraňovala krv baránkov na dverách Izraelitov v Egypte. V prípade nebezpečenstva Ťa zaviniem do tejto zástavy. Ak zase budeš raz sedieť oproti ministerskému predsedovi, ovládaj sa prosím. Ten Tvoj popis v liste som čítal síce s porozumením, ale nie bez strachu o Teba. Je síce milé čítať, ako mi píšeš: Karol, buď opatrný, ale vedomie že by Ťa mali zatknúť,  mi spôsobuje veľké starosti o Teba. Tvoj Karl.“ Sám Karl však musel byť opatrný. V tom mala Charlotte pravdu. Ak by od neho žiadali to, čo sa pomaly začalo stávať v Nemecku samozrejmosťou -  prísahu Hitlerovi a on by ju nechcel zložiť, okamžite by ho vyhodili z univerzity. Preto sa radšej vzdal profesorského miesta.  Z Nemecka však neodišiel ako mlčiaci človek ktorý nedokáže formulovať svoj názor. Napísal  dokument – Barmer Theologische Erklärung – Vysvetlenie z  Barmenu, ktoré sa stalo podkladom pre opozičnú cirkev.   Nebol to len dokument vyznania viery Kristovi a proti Hitlerovi, ale zároveň i dokument, ktorý sa stal  po vojne akousi chartou pre budovanie novej cirkvi, ale i spoločnosti v novom demokratickom Nemecku. Po roku 1933 bol Barth bez práce, v roku 1934  však dostal miesto profesúry v Baseli, kde učil až do odchodu do dôchodku v roku 1962. V tejto úlohe ovplyvnil tak mnohé generácie farárov a faráriek. Charlotte von Kirschbaum zostala po jeho boku do samého konca svojho života, kým vážne ochorela.   Charlotte prišla do Švajčiarska v roku 1934 ako priateľka Švajčiarov. S Karlom Bartom pracovala až do šesťdesiatych rokov. Toto ich spolunažívanie a spoluprácu pretrhla až alzheimerova choroba. Čítala pre neho články a knihy, spracovávala ich v recenziách a potom ho informovala o ich obsahu. Pripravovala spolu s nim prednášky, korigovala Barthove manuscripty. Diskutovala s nim o postavení ženy v cirkvi a spoločnosti. To, čo kedysi nazval Simone de Beauvoir „poslaním ženy“ dotiahla do konca vo svojej jedinej knihe, ktorá ju preslávila: „Die wirkliche Frau“ - Skutočná žena. Suzanne Selinger: „O tejto knihe sa písalo najmenej v 60 teologických a cirkevných časopisoch. Recenzie sú detailné a v drvivej väčšine plné entuziazmu. O tomto diele je písané ako o  pionierskom, významnom, vedeckom a bohatom na impulzy v dobe, keď čoraz viacej vznikajú publikácie o postavení ženy v cirkvi a spoločnosti.“ Až posledné štúdie však objavujú hĺbku myslenia Charoltte von Kirschbaum a čoraz viacej sa množia formulácie o Barth-Kirschbaumovej teológii. Teologička a historička Suzanne Selinger sa zamýšľa vo svojej knihe nad tým,  čo bolo dôvodom obdivu Charlotte k teológii teológa storočia, ktorý miloval fajku a hudbu Mozarta: „Bola to odpoveď srdca na teológiu, ktorá je fascinujúca a schopná osloviť každého človeka. Túto teológiu svet  práve v tej dobe tak veľmi potreboval. Jej životu, ktorý bolo možné porovnať so životom nomádov a životom bez koreňov,  dala táto teológia cieľ a zmysel. Iný, veľmi dôležitý motív bol v tom, že sa cítila povolaná, aby nasledovala Bartha a slúžila jeho teológii.“ Karl Barth jej zostal do konca života za to vďačný. Píše o tom i v liste k jej narodeninám, ktorý napísal krátko pred jej príchodom do Švajčiarska: „23.6.1935: Milá Lollo. V ťažkých časoch, ktoré sú za nami a hlavne teraz, v Tvojom naplnenom 36. roku života, si mi veľmi drahou, vernou a múdrou Lollo. Za to Ti chcem dnes poďakovať. Kiež i vo všetkom tom, čo nás v budúcnosti čaká, i keď by to mali byť naše malé, niekedy hašterivé hádky ktoré občas mávame, dokážeme stáť spolu jeden vedľa druhého, byť jeden pre druhého oporou a ďalej veslovať spolu životom.“  Charlotte von Kirschbaum neopustila už nikdy Karla Bartha ani Švajčiarsko.  Zomrela v roku 1975 v jednom domove dôchodcov pre mentálne postihnutých, pretože trpela alzheimerovou chorobou. Karl Barth ju navštevoval každú nedeľu až do svojej smrti v roku 1968.  Pochovaná je v rodinnej hrobke Karla Bartha na cintoríne Hernli pri Baseli.  

Slovo prekladateľa a autora tohto textu na záver:   

V jednom z posledných interview pred svojou smrťou vydal Karl Barth toto svedectvo:„Posledné slovo, ktoré by som mal ako teológ i ako politik povedať, nie je výraz ako napr. 'milosť' ale meno: Ježiš Kristus. On je milosťou a on je to posledné, čo je nad  svetom, nad cirkvou i nad teológiou. S našim rozumom ho nedokážeme pochopiť. Ale bez neho sa nezaobídeme. To, o čo som sa celý môj dlhý život snažil, bolo čoraz viacej zdôrazňovanie významu jeho mena a ukázanie na smer: tam... Tam je sila k práci, k boju, sila k spoločenstvu, sila k medziľudským vzťahom. Tam je všetko to, čo som v mojom živote, v mojej slabosti, v mojej hlúposti skúšal. Ale tam to naozaj je...“ (Karl Barth, Posledné svedectvá, EVZ-Nakladateľstvo, Zürich, 1970, str. 30-31.)

„Charlotte von Kirschbaum, jeho najvernejšia družka a spolupracovníčka, vďaka ktorej sa teologické myšlienky Karla Bartha šírili, tvorila s Karlom Barthom jeden hlas...“ (Suzanne Selinger, Charlotte von Kirschbaum und Karl Barth. Eine biographisch - theologiegeschichtliche Studie, Theologischer Verlag, Zürich 2000, str. 27)  Nech už bol vzťah medzi Karlom Barthom k Nelly a k Charlotte akýkoľvek, tú situáciu si riešili vo svojom svedomí a pred Bohom oni traja. Nikomu z nás neprislúcha ju súdiť. Môžeme ich len obdivovať a Charlote môžeme byť vďační  za to, že dielo tohto veľkého mysliteľa sa stalo známe, zrozumiteľné a ovplyvnilo toľké a toľké generácie ľudí.                                                                      

Viedeň, 24. augusta 2011