Konflikt o budúcnosť cirkvi nie je ohraničený len na výmenu názorov medzi kňazmi - farármi a biskupmi. Katolícki laici žiadajú už celé roky reformy. Platforma “I my sme cirkev” a “Iniciatíva laikov” konštatujú: Čas prosieb a čakania už pominul.
My, členovia rímskokatolíckej cirkvi rázne vystupujeme proti kurzu súčasného vedenia hierarchickej cirkvi. Kvôli neustálemu odvracaniu sa od II. vatikánskeho koncilu a kvôli blokádam reformných požiadaviek utrpela cirkev ťažké škody.
- Celé desaťročia neboli realizované výsledky synod a procesov dialógu.
- Napriek objímaniam a odvolaniu starých exkomunikácií Rím naďalej znemožňuje vzájomné zbližovanie kresťanských cirkví.
- K zásadným prvkom katolíckej sociálnej náuky patrí subsidiarita. Vo vnútri samotnej cirkev je však hrubo porušovaná.
- Povinný celibát je témou, “o ktorej sa nediskutuje” napriek tomu, že kňazské manželstvá sú uznané v ortodoxnej cirkvi či u konvertovaných protestantov a v anglikánskej cirkvi.
- Cirkev sa zasadzuje za medzinárodné rešpektovanie ľudských práv. Vo vnútri samotnej cirkvi však rešpektované nie sú.
Autoritatívny centralizmus
Za výhovorkou, že sa cirkev nemôže prispôsobiť duchu doby, maskuje vedenie cirkvi fakt, že už od dôb Konštantínovho zmieru dochádzalo v celých dejinách k neustálemu prispôsobovaniu sa cirkvi napriek mnohým protikladom k životným pravidlám kresťanstva. Požiadavka spolurozhodovania a zrovnoprávnenia pohlaví nie je žiaden výmysel súčasnosti v snahe napodobňovať pravidlá demokracie. Táto požiadavka sa stala oveľa živšou práve v čase sekularizovaného sveta ako symbol proti cirkevnému odporu. Posolstvo evanjelia ako i život kresťanov v prvých storočiach jasne dosvedčujú, že táto požiadavka bola veľmi reálna už vtedy.
Rímska cirkev podľahla stále viac a viac autoritatívnemu centralizmu, ktorý je v spoločnosti 21. storočia neznesiteľný. Nemôže sa pritom odvolávať ani na príklad Ježiša Krista, ani na prvých kresťanov. Biskupi nezastupujú svoje diecézy, ale sami seba vnímajú ako výkonné orgány rímskych direktív. Hlas veriacich je pritom čoraz viacej ignorovaný. Ten, kto sa snaží žiť za takýchto okolností svoju vieru, je postavený vo svojom svedomí pred úlohu znovuprehodnotiť tradičnú poslušnosť voči tomuto systému a dištancovať sa od noriem, ktoré sú v rozpore s kresťanským poriadkom slobody.
Uvedomenie si kresťanských práv
My, pokrstení a pobirmovaní veriaci, posilnení spoločným kňazstvom, cítime vo svojom svedomí ako kresťanky a kresťania povinnosť uvedomiť si zodpovednosť za túto naliehavú situáciu. Odmietame všetky nariadenia cirkevného práva, ktoré okliešťujú ustanovenia ľudských práv, ktoré zamedzujú rozdelenie moci, znemožňujú nárok na základné a slobodné právo a zabraňujú právny proces s rešpektovaním hodnoty človeka. Žiadame novú cirkevnú ústavu. To sa vzťahuje i na súčasné pravidlá pri menovaní biskupov. Lebo ten “kto má predsedať všetkým, musí byť tiež všetkými zvolený.” (Pápež Lev Veľký, 461) Treba sa zamyslieť nad legitimitou biskupov, ktorí boli zvolení do takéhoto úradu bez toho, že by mali byť zapojení do konkrétneho života miestnej cirkvi. Spájanie farností na jednej strane a likvidácia iných farností na strane druhej je výsledok nedostatku kňazov, ktoré zapríčinilo samo vedenie cirkvi svojimi dekrétmi o tom, kto môže viesť farské spoločenstvo. (spoločenstvo veriacich). Nebudeme akceptovať poškodzovanie takých farských spoločenstiev, v ktorých je zrejmá ich túžba po náboženskom a sociálnom poslaní. Tieto spoločenstvá majú právo na svojho predstaveného či predstavenú. Ak nie je biskup schopný sprostredkovať vedenie takejto farnosti, zvolia si spoločenstvá sami svojho predstaveného. Cirkevno-právne predpisy nesmú byť prekážkou toho, aby bola Eucharistia i naďalej vo všetkých spoločenstvách vrcholom, prameňom a posilou kresťanskej slávnosti. Tak o tom hovorí i Liturgická konštitúcia v bode 10. Preto budeme hľadať cesty, aby sme našli laikov, ktorí budú schopní viesť eucharistickú bohoslužbu a zároveň pri nej i kázať. Povzbudzujeme znovu vydaté i znovu oženených k tomu, aby začali pristupovať k Prijímaniu, tak ako je to možné v Zjednotej východnej cirkvi, (Unierte Kirche) ktorá je súčastou rímsko-katolíckej cirkvi. Ako znak proti škandálu rozdelenia pozývame veriacich iných konfesií ku spoločnej oslave Pánovej Večere.
Žiadame našich biskupov, aby prijali túto skutočnosť, spojili sa s božím ľudom a pričinili sa tak k získaniu novej vierohodnosti cirkvi.
Viedeň, 10. október 2011
Výzva k prevzatiu osobnej zodpovednosti
Strata vierohodnosti
Konflikt o budúcnosť cirkvi nie je ohraničený len na výmenu názorov medzi kňazmi - farármi a biskupmi. Katolícki laici žiadajú už celé roky reformy. Platforma “I my sme cirkev” a “Iniciatíva laikov” konštatujú: Čas prosieb a čakania už pominul.
My, členovia rímskokatolíckej cirkvi rázne vystupujeme proti kurzu súčasného vedenia hierarchickej cirkvi. Kvôli neustálemu odvracaniu sa od II. vatikánskeho koncilu a kvôli blokádam reformných požiadaviek utrpela cirkev ťažké škody.
- Celé desaťročia neboli realizované výsledky synod a procesov dialógu.
- Napriek objímaniam a odvolaniu starých exkomunikácií Rím naďalej znemožňuje vzájomné zbližovanie kresťanských cirkví.
- K zásadným prvkom katolíckej sociálnej náuky patrí subsidiarita. Vo vnútri samotnej cirkev je však hrubo porušovaná.
- Povinný celibát je témou, “o ktorej sa nediskutuje” napriek tomu, že kňazské manželstvá sú uznané v ortodoxnej cirkvi či u konvertovaných protestantov a v anglikánskej cirkvi.
- Cirkev sa zasadzuje za medzinárodné rešpektovanie ľudských práv. Vo vnútri samotnej cirkvi však rešpektované nie sú.
Autoritatívny centralizmus
Za výhovorkou, že sa cirkev nemôže prispôsobiť duchu doby, maskuje vedenie cirkvi fakt, že už od dôb Konštantínovho zmieru dochádzalo v celých dejinách k neustálemu prispôsobovaniu sa cirkvi napriek mnohým protikladom k životným pravidlám kresťanstva. Požiadavka spolurozhodovania a zrovnoprávnenia pohlaví nie je žiaden výmysel súčasnosti v snahe napodobňovať pravidlá demokracie. Táto požiadavka sa stala oveľa živšou práve v čase sekularizovaného sveta ako symbol proti cirkevnému odporu. Posolstvo evanjelia ako i život kresťanov v prvých storočiach jasne dosvedčujú, že táto požiadavka bola veľmi reálna už vtedy.
Rímska cirkev podľahla stále viac a viac autoritatívnemu centralizmu, ktorý je v spoločnosti 21. storočia neznesiteľný. Nemôže sa pritom odvolávať ani na príklad Ježiša Krista, ani na prvých kresťanov. Biskupi nezastupujú svoje diecézy, ale sami seba vnímajú ako výkonné orgány rímskych direktív. Hlas veriacich je pritom čoraz viacej ignorovaný. Ten, kto sa snaží žiť za takýchto okolností svoju vieru, je postavený vo svojom svedomí pred úlohu znovuprehodnotiť tradičnú poslušnosť voči tomuto systému a dištancovať sa od noriem, ktoré sú v rozpore s kresťanským poriadkom slobody.
Uvedomenie si kresťanských práv
My, pokrstení a pobirmovaní veriaci, posilnení spoločným kňazstvom, cítime vo svojom svedomí ako kresťanky a kresťania povinnosť uvedomiť si zodpovednosť za túto naliehavú situáciu. Odmietame všetky nariadenia cirkevného práva, ktoré okliešťujú ustanovenia ľudských práv, ktoré zamedzujú rozdelenie moci, znemožňujú nárok na základné a slobodné právo a zabraňujú právny proces s rešpektovaním hodnoty človeka. Žiadame novú cirkevnú ústavu. To sa vzťahuje i na súčasné pravidlá pri menovaní biskupov. Lebo ten “kto má predsedať všetkým, musí byť tiež všetkými zvolený.” (Pápež Lev Veľký, 461) Treba sa zamyslieť nad legitimitou biskupov, ktorí boli zvolení do takéhoto úradu bez toho, že by mali byť zapojení do konkrétneho života miestnej cirkvi. Spájanie farností na jednej strane a likvidácia iných farností na strane druhej je výsledok nedostatku kňazov, ktoré zapríčinilo samo vedenie cirkvi svojimi dekrétmi o tom, kto môže viesť farské spoločenstvo. (spoločenstvo veriacich). Nebudeme akceptovať poškodzovanie takých farských spoločenstiev, v ktorých je zrejmá ich túžba po náboženskom a sociálnom poslaní. Tieto spoločenstvá majú právo na svojho predstaveného či predstavenú. Ak nie je biskup schopný sprostredkovať vedenie takejto farnosti, zvolia si spoločenstvá sami svojho predstaveného. Cirkevno-právne predpisy nesmú byť prekážkou toho, aby bola Eucharistia i naďalej vo všetkých spoločenstvách vrcholom, prameňom a posilou kresťanskej slávnosti. Tak o tom hovorí i Liturgická konštitúcia v bode 10. Preto budeme hľadať cesty, aby sme našli laikov, ktorí budú schopní viesť eucharistickú bohoslužbu a zároveň pri nej i kázať. Povzbudzujeme znovu vydaté i znovu oženených k tomu, aby začali pristupovať k Prijímaniu, tak ako je to možné v Zjednotej východnej cirkvi, (Unierte Kirche) ktorá je súčastou rímsko-katolíckej cirkvi. Ako znak proti škandálu rozdelenia pozývame veriacich iných konfesií ku spoločnej oslave Pánovej Večere.
Žiadame našich biskupov, aby prijali túto skutočnosť, spojili sa s božím ľudom a pričinili sa tak k získaniu novej vierohodnosti cirkvi.
Viedeň, 10. október 2011
Preklad: Peter Žaloudek
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára