Ocenenia ľuďom pravdy a viery

Udelenie cien členom niekdajšej podzemnej cirkvi v Československu 2. apríla 2011 vo Viedni Nadáciou Herberta Haaga

O zločinoch komunizmu bolo napísané a povedané od doby pádu berlínskeho múru veľmi veľa. Niekedy snáď až toľko, že mnohí ľudia dnes vravia: stačilo, nadišiel čas venovať sa iným témam, nemôžeme sa stále prehrabávať v minulosti. Oveľa markantnejší je postoj mladej generácie, ktorá komunizmus nezažila. Skoro nikto z dnešných mladých ľudí sa o túto dobu nedávnej histórie nezaujíma. Je to prejav únavy, či nezáujmu o poznanie vlastných koreňov alebo naše zameranie sa na riešenie akútnych problémov, do ktorých nás postavil dnešný často hektický a existenčným strachom poznamenaný život?

proti zabudnutiu

Profesor Hans Küng, *1928, jeden z najvýznamnejších teológov súčasnosti, predseda švajčiarskej nadácie Herbert Haag Stiftung, ktorá ocenenie niektorým členom bývalej tajnej cirkvi udeľovala, v otváracej reči okrem iného povedal: „Táto cena je znakom proti zabudnutiu...“ Proti akému zabudnutiu?

Tí z nás, čo dobu komunizmu zažili ako neznesiteľné jarmo, atmosféru dusna, prostredie ovládané lžou a šikanovaním, si pamätajú, že silu na prežitie dávala iba sila prameniaca z ich vnútornej slobody, lebo tá vonkajšia neexistovala. Komunisticko-eštebácko-donášačský systém prenasledoval viaceré skupiny obyvateľov, jedným z jeho najväčších „triednych“ nepriateľov bola katolícka cirkev. Tá síce nemala žiadnu armádu, ani tajné bunkre či skrýše plné munície. Mala však ideové bohatstvo, a to považoval vtedajší komunistický režim za tak nebezpečné, že neváhal použiť proti cirkvi tie najbrutálnejšie zákroky.

V roku 1950 z jedného dňa na druhý boli zlikvidované všetky kláštory na území bývalého Československa. Rehoľníkov pozvážali buď do väzníc či iných budov, vo vykonštruovaných súdnych procesoch odsúdili za velezradu na 20 i viac rokov, kňazom odobrali štátny súhlas a poslali ich buď do väzníc alebo do pracovných táborov. Diabolstvo tohto režimu však spočívalo v tom, že navonok sám seba proklamoval za najdemokratickejšie zriadenie na svete a zároveň šíril lžami podloženú propagáciu o tom, že v Československu existuje náboženská sloboda a že ľudia môžu verejne chodiť do kostola. Mohli. Určitej časti kňazov štátny súhlas ponechali. Za akú cenu?

Na nátlak zhora bola zriadená organizácia Pacem in terris – pokoj na zemi – voľne nazývaná: komunistická strana kňazov. Boli to kňazi lojálni režimu. Pokiaľ chceli byť v pastorácii, museli urobiť niečo, čím si naklonili na svoju stranu komunistický režim. Kňazské semináre boli zrušené, ponechali len dva: v Litoměřiciach a v Bratislave. Kandidáti kňazstva boli striktne vyberaní nie podľa cirkevných noriem, ale podľa posudku komunistickej strany.

Na slávnostnej ceremónii prehovorilo niekoľko známych osobností z oblasti teológie a cirkevných dejín. Prof. Hans Jorissen, emeritný profesor dogmatiky z Bonnu, jeden z najväčších odborníkov na otázku cirkevného života v komunistickom Československu, spomenul interview s bývalým pražským arcibiskupom kardinálom Vlkom, ktoré uverejnili noviny “Lidová demokracie” v roku 1992. Kardinál Vlk začal študovať na teologickej fakulte v Litoměřiciach v roku 1964,v roku 1968 bol vysvätený na kňaza. Každý študent teológie robil kompromisy určitého stupňa, pretože mal strach o svoje štúdium, prácu či existenciu. I on sa priznáva k tomu, že sa na tom systéme strachu spolupodieľal: “Stále si pamätám na rôzne nepríjemné oslavy, na ktorých som musel byť prítomný. No zúčastňoval som sa ich, pretože stať sa kňazom som považoval za svätú vec.”

podzemná cirkev

Bývalý režim totálne ochromil cirkevné štruktúry, znemožnil kontakt s vedením cirkvi na vlastnom území i v Ríme a zlikvidoval prejavy náboženskej slobody. Vychovával kňazov podľa svojich predstáv. Morálne chatrné osoby, až na niekoľko čestných a krásnych výnimiek, paradoxným spôsobom mali ohlasovať Kristovo Evanjelium o pravde, spravodlivosti, poctivosti, čistote charaktere, o slobode... Toto bolo podhubím vzniku novej, navonok neviditeľnej, tajnej podzemnej cirkvi. Rodila sa veľmi pomaly, nechcene, neplánovane, často v tých najnepredstaviteľnejších podmienkach väzníc, avšak rodila sa akoby pod tým najjemnejším závanom Ducha svätého, ktorý vanie kedykoľvek a ako chce. Rodila sa ako odpoveď, ako konzekvencia na vzniknutú situáciu. Oficiálna cirkev vlastne neexistovala – existovalo však Kristovo Evanjelium, to sa všemožnými spôsobmi pašovalo i do väzníc; existovali múdri a vzdelaní kňazi a rehoľníci; existovali odvážni kresťania, pre ktorých najväčším ideálom, dávajúcim silu prežiť, sa stal Kristus a jeho duch.

Akoby na povel, sčista-jasna, títo ľudia roztrúsení po väzniciach, panelákových bytoch či pracoviskách, bez akejkoľvek možnosti komunikovať medzi sebou (neexistovala možnosť faxov, e-mailov, nie vždy bola možná telefonická a listová korešpondencia) vytvorili na celom území Československa malé skupinky, ktoré chceli navzdory tejto situácii naplno žiť Evanjelium. Malé kresťanské spoločenstvá, mladí muži i ženy, sa rozhodli radikálne, bez možnosti kláštorných budov a rehoľných habitov, žiť duchovný život.

Všadeprítomný komunisticko-eštebácky systém začal týchto kresťanov kruto prenasledovať. Viacerí z nich museli zaplatiť za tajné aktivity životom. Kňazi vyučovali po domoch a bytoch katechizmus, ohlasovali Evanjelium. Tí, čo boli predtým vo funkcii biskupov, profesorov teológie, tajne vyučovali a pripravovali na kňazstvo iných. Len jedno si netrúfali. Kontakt s vedením cirkvi v Ríme bol prerušený a znemožnený, preto nemali odvahu svätiť nových kňazov a biskupov. Nadväzovali sa však tajné kontakty s veriacimi v Poľsku a vo východnom Nemecku (NDR), kde cirkev nebola ani zďaleka tak prenasledovaná ako v Československu. Mnohí z tajne študujúcich teológov boli v týchto krajinách tajne vysvätení, napríklad pražský kňaz prof. Dr. Tomáš Halík vysvätený tajne v Erfurte.

Felix Davídek

Medzi neoficiálne kresťansko-teologicko-formačné centrá patril i okruh ľudí tajne sväteného biskupa z Brna Felixa Maria Davídka. Na kňaza bol vysvätený v roku 1945. Keď prišiel komunizmus, podobne ako mnoho iných kňazov a rehoľníkov, i on sa pokúsil o útek cez rieku Moravu do Rakúska. Chytili ho. Za pokus o útek a náboženské aktivity bol odsúdený na 24 rokov väzenia, po všelijakých amnestiách si odsedel necelých 15 rokov, prepustili ho v roku 1964. Bol pozoruhodne vzdelaný kňaz. Okrem teológie vyštudoval prírodné vedy, medicínu a psychológiu. Napriek krutej dobe mal nielen obrovskú víziu, ale i nadšenie a zápal pre šírenie Evanjelia.

Jedna z ocenených cenou Herberta Haaga, Ludmila Javorová, *1932, ktorú biskup Davídek vysvätil ako prvú ženu v roku 1970 do funkcie kňaza, vo svojej ďakovnej reči o Davídkovi povedala: „Úlohou tých, čo sú hore a riadia spoločnosť by mala byť ich obrovská vízia budúcnosti, pričom oni sú celým svojim životom zakorenení v súčasnosti. Davídek tento dar mal.“

V situácii, ktorá v tej dobe existovala, si trúfol niečo, čím predbehol dobu o celé desaťročia - Kristus bol pre neho najvyšším ideálom. Nemohol sa vnútorne zmieriť s obrazom morálne skorumpovaného kňaza, akého vtedy produkoval režim. Napriek tomu, že mnoho ľudí dúfalo a očakávalo pád komunizmu, v dobe 50. a 60. rokov predstava o takomto páde bola prakticky nereálna. Vedel o všetkých zákernostiach, akých bol ten režim schopný, odhodlal sa teda ku krokom, ktoré sú dodnes označované za prorocké. Nechcel riskovať a posielať adeptov na kňazstvo do Poľska a NDR, rozhodol sa ich svätiť sám. Aby predišiel upodozrievaniu zo strany tajnej polície, ktorá sledovala slobodných mužov a slobodné ženy, či náhodou nemajú kontakty so zakázanými rehoľníkmi, rozhodol sa svätiť na kňazov i ženatých mužov. Bolo to na tú dobu veľmi odvážne rozhodnutie. Davídek bol však zdatným teológom a biblistom, okrem toho strávil tisícky hodín v diskusiách vo väzniciach s inými teológmi, biskupmi a kňazmi. Vedel veľmi dobre, aké boli praktiky prvých kresťanov, keď bolo svätenie ženatých mužov samozrejmosťou. No Davídek šiel ešte ďalej. Rozhodol sa pre krok, ktorý bol na tú dobu priam prorocký. Rozhodol sa svätiť ženy.

nadácia a ceny

Nadácia Herberta Haaga zo Švajčiarska je nadáciou podporujúcou slobodu v cirkvi. Za svoj cieľ si určila službu odhodlanej a ekumenicky orientovanej viere. Svoje ceny rozdáva osobnostiam a inštitútom, ktorí sa vyznačujú slobodným či odvážnym myslením a konaním uprostred kresťanstva. Jej zakladateľ Herbert Haag bol jedným z najväčších teológov 20. storočia. Pôsobil ako profesor starého zákona na Katolícko-teologickej univerzite v Tübingene (1960 – 1980). Je autor mnohých kníh a publikácii a všeobecne uznávaný ako veľký bojovník za ľudskú cirkev.

V otváracej reči celej ceremónie prof. Hans Küng spomenul okrem iného i dôvod voľby miesta pre tohtoročné udelenie cien: Donaucity - Kirche – vo Viedni. Kostol Dunajskomestskej štvrti vo Viedni je moderná stavba v supermodernom prostredí. Na jednej strane vyvýšená trať metra vychádzajúca z útrob mosta nad Dunajom – Reichsbücke, na druhej strane obrovské budovy UNO-city – viedenskej pobočky úradov tisícok zamestnancov z celého sveta pracujúcich pre medzinárodnú organizáciu OSN z New Yorku - s kulisou iných moderných kongresových centier.

Uprostred týchto monumentov dnešnej epochy stojí čierna hranatá kocka – kostol Donaucity. Zvnútra je osvetlený farbou hrejivého interiéru, ktorý je celý z dreva a zároveň ožiarený netradične zabudovanými oknami. Jedno z nich je v podobe zvláštnej elipsy priamo v strope hranatej budovy. Lúče svetla, ktoré cez okno vchádzajú, osvetľujú oltár nachádzajúci sa priamo pod nim. „Toto moderné prostredie nám má pripomenúť, že cirkev nielen ako spoločenstvo, ale i ako budova“ (nemecké slovo cirkev - „Kirche“ má obidva významy) „nie je len statická, od spoločnosti ľudí, myslenia a kultúr oddelená budova a spoločenstvo, ale je to niečo živé, dynamické, niečo čo je neustále v pohybe a zároveň integrované do života."

šesť bodov memoranda

Felix Maria Davídek a jeho okruh takéto spoločenstvo predstavovali, i keď to bolo za hlbokej totality a izolácie a bol by hriech, keby sme na to zabudli a nedokázali si ich prínos vážiť a oceniť. Hoci boli izolovaní od diania celosvetovej cirkvi a nemali možnosť dozvedieť sa, o akých teologických témach sa v tom čase v cudzine diskutuje, bol tam duch doby a o tom, čo sa Davídek odhodlal vykonať, sa diskutovalo v slobodných cirkevných kruhoch v Nemecku už od roku 1962. Akoby i on, v tajnom neexistujúcom spojení s touto reformnou časťou cirkvi na Západe, predbehol dobu a uvažoval o tom, o čom sa už všeobecne verejne hovorilo a publikovalo, o tom, čo sa stalo neskôr predlohou pre II. vatikánsky koncil.

Výsledkom trojročnej práce bolo memorandum, ktoré popisuje šesť foriem - šesť "premenných" možností kňazskej pôsobnosti, ktoré by sa dali zjednodušene formulovať takto:

1. Kňazské povolanie je možné vykonávať i popri iných zamestnaniach.

2. Kňazom môže byť človek i na krátku dobu, nie trvalo.

3. Kňazské povolanie môže vykonávať aj človek, ktorý sa venuje politike či odvetviam, ktoré sa zdajú byť z dnešného pohľadu nezlučiteľné.

4. Kňaz nemusí mať akademické vzdelanie.

5. Celibát nie je podmienkou pre kňazstvo.

6. Na to, aby bol človek kňazom, nemusí byť mužom, kňazom môže byť i žena.

Z dnešného pohľadu je však zaujímavé i memorandum nemeckých teológov, publikované 9. februára 1970, ktoré vážne spochybňuje celibát a otvára novú cestu pre ženatých kňazov - toto memorandum podpísal totiž vtedy okrem iných nemeckých teológov i Joseph Ratzinger - terajší pápež Benedikt XVI. Publikované v rakúskom mesačníku "Datum", apríl 2011, na stranách: 80 – 83.

pravda a sloboda

Postupne prichádzali k pultu iní významní rečníci hovoriaci o význame Davídkovho pôsobenia v podzemnej cirkvi. Na prvom mieste už spomenutý Prof. Hans Jorissen. Predniesol fulminantnú oslavnú reč na F. M. Davídka a jeho odvážny čin. Z jeho myšlienok vyberám: “Veritas vincit - pravda vítězí“ - motto sa nachádza aj na prezidentskej vlajke Českej republiky. Pápež Benedikt XVI. použil tento citát pri svojej návšteve na pražskom hrade 27. septembra 2009, kde ho mierne pozmenil a aplikoval na výrok Kristov: “Pravda vás oslobodí” (Ján 8,32). Povedal: “Pravda je hlavná norma slobody”.

Pravda a sloboda sú teda súrodencami. Pravda zvíťazí, nakoniec sa presadí. Pretože tu a teraz nejde len o česť, ale snáď o oveľa viac, o čestnú záchranu odvážneho, nebojácneho, nezastrašeného človeka, kresťana, kňaza a biskupa, ktorý nikdy neváhal vlastným zápalom a nasadením svojho života pod hrozbou ateisticko-komunistickej diktatúry dať Evanjeliu a z neho vychádzajúcej cirkvi slobodný priestor pre neskrátené ohlasovanie a sakramentálne šírenie spásy. Slobodný priestor. Možno vám to znie čudne, ako protiklad - slobodný priestor v podzemí, v katakombách. Hovoríme však o tajnom biskupovi Felixovi Maria Davídkovi, ktorého spomienka a česť práve v cirkevných kruhoch, ba dokonca v najvyšších cirkevných kruhoch, bola zranená mnohorakým spôsobom. Zamlčovaním faktov a prostredníctvom nepodložených a nespravodlivých dezinformácií.“

Profesor Jorissen poukázal tiež na tvrdú, neakceptovateľnú kritiku Vatikánu voči Felixovi Maria Davídkovi a okruhu ľudí, ktorí s ním spolupracovali, ktorých vysvätil na kňazov či biskupov. Vatikán vedel o existencii podzemnej cirkvi a pretože nemal možnosť zasahovať do diania cirkvi v období totality, mlčal. Až keď sa rozniesli informácie o tom, že Davídek svätí ženatých mužov a ženy, Vatikán hľadal cesty, aby zákaz tejto činnosti Davídkovi sprostredkoval. Tá cesta bola vtedy oficiálne nemožná, ale Davídkovi predsa len doručená bola. Pretože iné možnosti diskusie, komunikácie či vysvetlenia na túto tému možné neboli, začala oficiálna cirkev ústami vtedajšej prorežimnej katolíckej hierarchie šíriť o Davídkovi informácie, že je to schizofrenik a psychicky ťažko chorý človek. Nikto nikdy však žiadne seriózne vyšetrenie nikomu nepredložil.

po páde komunizmu

Keď padol komunizmus, Vatikán pod vedením pápeža Jána Pavla II. ponechal otázku zapojenia tzv. podzemnej cirkvi do oficiálnych štruktúr novému vedeniu oficiálnej hierarchie. Felix Maria Davídek bol už vtedy mŕtvy, keďže však žil predtým v Brne, musel jeho situáciu riešiť nový brnenský biskup Vojtech Cikrle. Ten bez toho, aby viedol rozhovory s kňazmi a biskupmi, ktorých Davídek vysvätil, oslovil v roku 1992 psychologičku, ktorá svojho času o Davídkovi napísala, že bol schizofrenik a ťažko psychicky chorý, aby napísala nový lekársky posudok. Davídek bol vtedy už 4 roky po smrti. Tento posudok sa odložil ad acta a celá kauza okolo biskupa Davídka a jeho svätenia bola zo strany oficiálnej cirkvi definitívne uzavretá. Kňazi, ktorých vysvätil dnes žijú inkognito, v ústraní, mnohí už umreli.

Davídek sa stal mučeníkom nielen v období komunizmu, ale ukameňovala ho nakoniec i vlastná hierarchická cirkev. Na adresu biskupa Vojtecha Cirkeleho prof. Hans Jorissen dodal: „O kňazských seminároch za komunizmu sa vedelo, že sú to také učňovské školy pre miništrantov povolené z milosti ešetbáckého režimu a študenti si mohli dovoliť len to, čo im z milosti tohto režimu povolili ich predstavení. Vojtech Cikrle bol posledným z takto fungujúcich rektorov litomeřického seminára...”

reformne orientovaní katolíci

Za najvýznamnejší prejav zo všetkých, ktoré ako laudatio na podzemnú cirkev odzneli, však považujem prednášku prof. Waltera Kirchschlägera, *1947, z Univerzity v Luzerne, kde je jedným z najuznávanejších profesorov v Európe na výklad nového zákona. Tento profesor, pôvodom Rakúšan, je synom niekdajšieho rakúskeho prezidenta Rudolfa Kirchschlägera, Slovákom a Čechom dobre známym z roku 1968, kedy ako rakúsky veľvyslanec v Prahe po invázii Rusov otvoril rakúske hranice tisícom utečencov.

Aj Prof. Kirchschläger bol ocenený tohtoročnou cenou Herberta Haaga. Za to, že sa venuje ako oficiálny katolícky teológ a profesor i takzvaným sporným či kritickým otázkam. Profesor je charizmatická osobnosť, vysoký muž, s nádherným prednesom, žiariacimi očami, veľký duch. Jeho myšlienky využívajú všetky reformné hnutia pôsobiace v Európe. V Rakúsku sú to Priester ohne Amt (Kňazi bez úradu), Wir sind Kirche (I my sme cirkev), Pfarrer Initiative (Iniciatíva farárov) a Laienitiative (Iniciatíva laikov).

Možno i z tohto dôvodu bol kostol 2. apríla tak preplnený. Bolo tam mnoho aktívnych kresťanov zo všetkých reformných hnutí, ktorí si nechceli nechať ujsť prednášku profesora. Jeden z rakúskych kňazov, ktorý vedľa mňa sedel a o ktorom viem, že je veľmi aktívny v realizácii cirkevných reforiem, výstižne charakterizoval atmosféru v tom nabitom kostole poznámkou, ktorú vyslovil sám pre seba: „To je neuveriteľné, je tu azda zastúpená všetka „alternatíva“. Inými slovami - celé nemecky hovoriace reformne orientované katolícke publikum. Lenže boli tam zástupcovia niekdajšej tajnej cirkvi a terajšieho reformného hnutia i z Čiech, Moravy a Slovenska: bývalý tajne svätený biskup z Prahy Jan Konzal, *1935, aktivistka Margita Marková, *1965, dcéra vysväteného ženatého kňaza z tajnej cirkvi, zakladateľ teologicko-filozofického fóra Teoforum Karol Moravčík, *1952, z Bratislavy a mnohí mnohí iní.

život v slobode

Zatiaľ čo profesor Jorissen vo svojom príhovore vysvetlil dôvody vzniku a pôsobenie podzemnej cirkvi, o ktorom sa raz budú učiť adepti teológie v cirkevných dejinách všade na svete, profesor Kirchschläger vysvetlil biblicko-novozákonne argumenty, podložené praktikami prvých kresťanov, oprávňujúce k tomu, čo v období komunizmu konala podzemná cirkev na území celého Československa vrátane odvážnych a prorockých vízií, akými bolo svätenie ženatých mužov a žien za kňazov osobou Felixa Maria Davídka. Kresťanstvo má zmysel vtedy, ak sa žije v spoločenstve a ak toto spoločenstvo je kvasom, životodarnou silou pretvárajúcou spoločnosť. Duch a pravda dáva životu novú dimenziu, jej ovocím je život v slobode. Podstatou cirkvi je duch – viera a nádej. V prípade pojmu viera použil Kirchschläger nemecké slovo Glaube a jemu podobný, avšak diametrálne odlišný výraz Kleinglaube - malomyseľnosť. Chcel tým povedať, že symbolom veriacich katolíkov vždy bol optimizmus, nádej, veľkorysosť, sloboda myslenia a nie uzatváranie sa či utiekanie sa k prejavom malomyseľnosti, škrupulanstva a chorobnej priľnavosti na určitých prejavoch či zažitých formách náboženstva.

Bohatým množstvom výberu citátov z listov apoštolov, hlavne sv. Pavla – začínajúc jeho výzvou v liste Galaťanom: „Kristus vás povolal ku slobode...“ (Galaťanom 5,13), výrokmi Krista, ako i cirkevných otcov a hlavne dokumentmi II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) dokumentoval praktiky kresťanov v rôznych dobách ako reakcie na „znamenia doby“. Ako aplikáciu ducha Evanjelia na konkrétnu historickú, kultúrnu a geopolitickú situáciu, nie ako stagnáciu, skostnatené pridržiavanie sa určitých štruktúr – lebo kresťanstvu nikdy nemalo ísť „len o štruktúry, ale hlavne o ohlasovanie Evanjelia“.

V ústach Kirchschlägera zaznelo Aggiornamento – prispôsobenie sa – to čarovné a ušľachtilé slovo niekdajšieho pápeža Jána XXIII., ktorým zvolal II. vatikánsky koncil, aby tak prostredníctvom koncilu naštartoval celú cirkev k revízii svojho poslania a návratu ku koreňom, ktoré položil Kristus. Kristus prišiel preto, aby nás oslobodil, aby nám pomohol zmeniť myslenie a život tak, aby sme životom dokázali ísť ako vzpriamené a slobodné bytosti. Kam sa však dnes podel tento Kristov duch? Kam sa podel duch II. vatikánskeho koncilu? Namiesto toho, aby si kresťania uvedomili, aký poklad mali vo svedectve a živote kresťanov a podzemnej cirkvi Československa, v odvážnych a prorockých praktikách, tak čistých a úprimných, aký len duch Kristov môže byť, zmietla hierarchia tento dar ako odrobinky jedla na zem a zahrabala ho pod koberec.

Ten živý duch, tá čistá a priezračná voda pravého kresťanského myslenia a praktík bola opečiatkovaná ako nežiaduca. „Cesta podzemnej cirkvi nebola zastavená totalitným komunizmom, ale totalitou... Toto pohoršenie zostáva. Zostáva však i znamenie doby - zostáva signál k prebudeniu, ktorý znamená viac, než len impulz k zamysleniu.“ Po týchto slovách profesora Kirchschlägera nasledoval búrlivý aplauz. Ako posledný rečník prehovoril bývalý politik Dr. Erhard Busek, *1941, ktorý bol v období tesne po páde komunizmu rakúskym vicekancelárom. Aj on vyjadril svoj obdiv a vďaku odvážnej podzemnej cirkvi.

odvaha konať

Okrem ceny in Memoriam tajnému biskupovi Felixovi Maria Davídkovi, *1921 - †1988, tajnej kňažke Ludmile Javorovej z Brna, dostal cenu i Slovák Dušan Špiner, *1950, najbližší spolupracovník Davídka. I keď jeho kňazské a biskupské svätenie oficiálna cirkev uznala, rozhodol sa kvôli intrigám a nactiutŕhačstvu zo strany oficiálnej cirkvi radšej odísť a dnes pôsobí ako docent filozofie na univerzite v Olomouci.

Cenu dostal i biskup Václav Malý z Prahy, *1950, ktorý taktiež za komunizmu pôsobil v podzemí, bol signatárom Charty 1977 a po boku Václava Havla jednou z najdôležitejších osobností napomáhajúcim pádu komunizmu v roku 1989. Biskup Malý sa však prevzatia ceny nezúčastnil, hoci to pár mesiacov predtým, keď mu udelenie ceny oznámili, prisľúbil. Ospravedlnil sa listom. Z podtónu listu bolo evidentné, že ako oficiálny zástupca cirkevnej hierarchie si nemôže dovoliť prevziať cenu po boku osôb, ktoré vysvätil biskup Davídek...(!) Profesor Kirchschläger bol ocenený za odvážne texty vyzývajúce k odvahe a slobode v cirkvi. V jeho ďakovnej reči bolo cítiť nesmierne dojatie a pokoru. Pre neho očividne nebol problém cenu prevziať tak ako to biskup Malý nedokázal.

Cena bola dotovaná finančnou čiastkou a veľkou bronzovou medailou. Na jednej strane bol reliéf nadácie Herberta Haaga, na druhej strane holubica, symbol života, ktorú kedysi po potope vypustil Noe a pod ňou bol citát žalmu 124, 7: „Sieť sa roztrhla, sme slobodní“.

Myšlienka, ktorá sa často v rôznych obmenách opakovala a bola akoby mottom celej slávnosti znela: Aussergewöhnliche Situation erfordet aussergewöhnliche Massnahmen (Výnimočná situácia si vyžaduje výnimočné riešenia.). Okruh ľudí okolo biskupa Davídka mal víziu a odvahu takto konať.

Ceremónie sa nezúčastnil žiaden člen oficiálnej hierarchickej cirkvi ani z Čiech, ani zo Slovenska, ani z Rakúska. V kostole bolo prítomných mnoho kňazov, jeden z nich, v Rakúsku veľmi uznávaný, Helmut Schüller, *1952, niekdajší prezident charity, bývalý generálny vikár kardinála Schönborna, musel odstúpiť kvôli kritickým názorom. Dnes duchovný pre vysokoškolákov a zároveň farár v jednej dedine blízko Viedne, predniesol laudáciu na profesora Kirchschlägera.

Za povšimnutie však stojí, že i keď sa tejto udalosti nezúčastnil žiaden biskup, kúsok odo mňa sedel, robil si usilovné poznámky a tlieskal, oficiálny hovorca kardinála Schönborna pán Erich Leitenberger.

stálo za to prísť sem

Počas debaty pri občerstvení po skoro tri a pol hodinovej slávnostnej ceremónii a nádherných prednáškach významných osobností, som sa rozprával i s Antonom Srholcom, osemdesiatročným kňazom z Bratislavy, charizmatickou osobnosťou považovanou za posledného žijúceho proroka na Slovensku (prežil 10 rokov v uránových baniach v Jáchymove za to, že kedysi chcel, podobne ako Davídek, utiecť do Rakúska). Povedal mi: „To, že tu dnes nie je ani jeden jediný člen katolíckej hierarchie, vnímam ako premárnenú šancu podať si navzájom ruky a zmieriť sa. Historický fakt, že za komunizmu trpela a niesla kríž najviac práve táto časť cirkvi, už dnes nikto nemôže odškriepiť. Zatajovať, tutlať, nehovoriť o tom pre budúce generácie, je do neba volajúci hriech.“ Anton Srholec bol zo slávnosti nadšený a jeho výrok: „Stretlo sa tu najzdravšie a najšľachetnejšie jadro cirkvi“ hovorí za všetko. „Wien war der Reise wert“ (Naozaj stálo za to prísť dnes do Viedne.) boli záverečné slová synovca pána Herberta Haaga.

V ďakovných rečiach Dušana Špinera a Ludmily Javorovej zazneli solidárne myšlienky spolurozdelenia vzácnych vyznamenaní pre všetky tie stovky či tisíce bezmenných a nemenovaných odvážnych kresťanov z podzemnej cirkvi. Aplauz, ktorý patril Ludmile Javorovej nemal konca. Všetci povstali a nekonečne dlho tlieskali, tak, ako to býva pri výnimočných predstaveniach hercov či operných spevákov.

Na záver ešte dva texty. Jeden z ďakovnej reči Dušana Špinera, druhý je preklad z čerstvo vydanej knihy, ktorá sa na tejto slávnosti prvýkrát predávala: Die verratene Prophetie (Zradené proroctvo) od Erwina Kollera, Hansa Künga a Petra Križana. Dušan Špiner: “Sloboda je jedna z najväčších hodnôt aj v cirkvi. Eugen Drewermann, jeden z prvých ocenených nadáciou Herberta Haaga, si sám odpovedá na otázku, ako ešte možno postaviť most porozumenia. Cituje odpoveď Dona Carlosa Veľkému inkvizítorovi: Súhlaste so slobodou myslenia pane.”

Ludmila Javorová, po tom, čo jej brniansky biskup v roku 1996 oficiálne odovzdal dekrét zákazu praktikovať a čo i len rozprávať o tom, že bola vysvätená Davídkom za kňaza, píše: „...Škoda, že sa ma nikdy nikto nepýtal, ako došlo k mojej vysviacke, prečo som sa rozhodla prijať ju, za akých podmienok a ako som vďaka tomuto sväteniu pracovala. Zákaz bol vyslovený, avšak nikoho už nezaujímalo, čo sa bude diať ďalej. To cirkev vôbec nezaujíma. Rešpekt a uznanie pre ženy existuje len formálne, na papieri. Česť niekoľkým výnimkám, ktoré som mala možnosť poznať. Zrieknuť sa niečoho, s čím som sa dvadsaťpäť rokov identifikovala, s čím som pracovala a čo som neustále rozvíjala? Je to vôbec možné, odňať odo mňa niečo, čo som dostala ako Boží dar? Nie! To neprichádza do úvahy, za to je zodpovedný len Duch svätý. A keby som sa i mýlila, akým právom by ma mohli takým neznesiteľným konaním donútiť k poznaniu pravej pravdy?“ (Die verratene Prophetie, str. 70)

P.S.

I keď je možné prečítať si na stránkach internetu všetky doslovné prejavy univerzitných profesorov a hostí, ktoré na ceremónii zazneli, dočítal som sa na oficiálnej stránke rakúskej katolíckej cirkvi KATHPRESS nemilú polopravdu. Záverečné slová prof. Waltera Kirchschlägera zazneli takto: "Der Weg der Verborgenen Kirche wurde nicht durch den Kommunismus, aber er wurde totalitär ... gestoppt." (Cesta Tajnej cirkvi nebola zastavená komunizmom, ale totalitou.). Búrlivý aplauz v kostole nenechal nikoho na pochybách, že profesor Kirchschläger má na mysli: „totalitou Vatikánu“.

Na zmienenej webovej stránke však tieto slová boli preformulovaná takto: „Walter Kirchschläger, biblický vedec na univerzite v Luzerne, označil cestu „Tajnej cirkvi“ ako „znamenie doby“ a „signál“ vyzývajúci viac než len k zamysleniu. Je to škandál, že táto cesta bola zastavená totalitným komunizmom.“ Škoda. Toto preformulovanie totiž úplne mení význam Kirchschlägerovej myšlienky. Zdá sa, že oficiálna hierarchia volí i naďalej cestu dezinformácie, namiesto úprimného hľadania pravdy a života v slobode.

Interpretáciu KATHPRESSU som dnes skopíroval a poslal e-mailom profesorovi Kirchschlägerovi s otázkou, či vie o tom, ako KATHPRESS preformuloval záver jeho prednášky. Odpísal mi: "KATHPRESS citoval falošne. Už som podal sťažnosť" E-mail profesorsa Kirchschlägera si ponechám ako svedectvo o tom, ako sa ešte i dnes falošne šíria výroky významných ľudí.

6. apríla 2011

Reformné hnutie v rakúskej katolíckej cirkvi

„Človek dnešnej doby si uvedomuje svoju slobodu. Vynucovanie si autority a poslušnosti tu nič nezmôže.  Časy vyzývajúce  autority sú nenávratne preč. Doba dohody, partnerstva a slobodného a zodpovedného darovania sa začala.“

Franz Kardinal König: Gedanken für ein erfülltes Leben – Myšlienky pre naplnený život, Annemarie Fenzl a Heinz Nußbaumer, Viedeň 2004.

  

Každá udalosť, každý fakt či konkrétna situácia má svoju históriu, svoje pozadie, svoju minulosť, vývoj a priebeh.

Hovoriť dnes o reformných hnutiach v Rakúsku bez tohto dejinného kontextu by bolo príliš jednoduché a lacné. Kým sa teda dostanem k známym štyrom reformným hnutiam, dovoľte mi, aby som sa vrátil najskôr niekoľko desiatok rokov dozadu  a pripomenul by som dlhú cestu dejinami, kým ovocie zo stromu na ktorom teraz dozrelo, zoberieme do svojich rúk.

Rakúsko je tradičnou katolíckou krajinou. Viac ako 600 rokov tu vládol rod Habsburgovcov, ktorý veľmi starostlivo dbal na  zachovávanie katolíckej viery. Keďže i tu hrozilo nebezpečenstvo protestantských myšlienok, tak ako sa to stalo v Nemecku, Švajčiarsku, v Čechách alebo inde, boli to opäť Habsburgovci, ktorí urobili všetko možné pre to, aby tu  prevládala katolícka viera. A Habsburgovci sa s protestantami nijako nepárali. Ešte z čias Márie Terézie (1717 – 1780) vieme, ako vysídľovala skoro celé dnešné Horné Rakúsko (Oberösterreich) – kraj  okolo Linca a protestantov  nemilosrdne “presádzala” do oblasti dnešného Rumunska a  inde. Už  len tieto akcie, vládne nariadenia, akási vládna propagácia a šírenie jedného správneho náboženstva by samy o sebe mohli stačiť – a historici sa k nim stále vracajú – k vysvetleniu dnešnej náboženskej situácie, predovšetkým fenoménu odchodu z katolíckej cirkvi. Pretože keď budete niekomu servírovať na obed a na večeru stále to isté jedlo a neustále mu tvrdiť aké je zdravé, raz sa vám sprotiví, začnete ho odmietať a budete chcieť niečo iné. Podobný jav v Rakúsku nastal, vyvolaný  spätnou reakciou.

Rakúsko je krajina, kde obyvatelia dbajú na kultúru a určité tradície, ktorých sú súčasťou, akýmsi druhom náboženského folklóru sa stal i tradičný katolicizmus. Hádam nikde inde v Európe nebolo kedysi toľko kláštorov ako práve tu, nikde nestojí toľko kostolov, prevažne barokových a  nekomponovala sa duchovná hudba za takej podpory panovníckeho dvora. Dnes je Rakúsko vzorom krajiny, ktorá dokáže perfektne predať svoju kultúru i svoje tradície  umocnené nádhernou prírodou, predovšetkým horami s neprebernými možnosťami zimných športov. “Žiť z cestovného ruchu” – to je fenomén charakterizujúci dnešné Rakúsko. A tak rakúsky štát vydáva nemalé finančné čiastky na opravy kostolov, kláštorov i iných cirkevných budov. Áno, i to je turistická atrakcia a umenie je ju predať. V Čechách by možno nikoho nenapadlo zháňať peniaze na opravy kostolov v oblastiach, kde už veriaci “vymreli”, kde ich po vysídlení sudetských Nemcov, ktorí ich tam postavili a po stáročia  udržiavali, prestali noví osadníci navštevovať. V Rakúsku je pritom dodnes bežné, že štát poskytne peniaze na rekonštrukciu cirkevných objektov, aj keď už nefunkčných. Financovanie opráv nefunkčných kostolov samé o sebe nemá žiadny priamy vplyv na vznik reformných hnutí a tak teraz prejdeme k takým momentom, ktoré sa priamo podieľali na vzniku dnešných reformných hnutí.  

V krajinách západnej Európy nastal už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia veľmi čulý náboženský ruch. Nový duch začal viať dávno pred začiatkom II. vatikánskeho koncilu. Vo Francúzsku sa objavili Arbeiterpriester, kňazi pracujúci ako  robotníci a úradníci; v nemecky hovoriacich oblastiach sa na  diskusie stretávali teológovia,  ktorí boli ochotní meniť  také “dogmy” ako napríklad celibát – spomeňme napr. Memorandum nemeckých teológov z 9. februára 1970, ktoré podpísal i Jozef Ratzinger, vtedy mladý profesor teológie z Regensburgu. (Dnes už asi zabudol, za aké reformy bol ochotný bojovať.) Len o niekoľko mesiacov neskôr               (7. novembra 1970) sa teológovia zišli znovu, aby Memorandum doplnili a spresnili – pripomeňme si stručne šesť najzaujímavejších požiadaviek:

1. Kňazom možno byť i pri inom hlavnom zamestnaní. Kňazská služba nemusí byť nevyhnutne hlavným pracovným pomerom.

2. Kňazom možno byť len na určitú dobu. Kňazská služba sa nemusí nevyhnutne vykonávať do konca života.

3. I svetský človek môže byť duchovným. Kňazská služba sa nemusí nevyhnutne spájať so sociálnym stavom.

4. Človek môže byť kňazom i bez akademického titulu. Kňazská služba nemusí byť nevyhnutne orientovaná vedeckým smerom.

5. Kňaz nemusí žiť v celibáte, môže byť i ženatý.

6. Kňazom môže byť nielen muž. Kňazská služba nemusí byť nevyhnutne rezervovaná len mužom. (Hans Küng: Zradené proroctvo,  str. 44–47)

Ale nepredbiehajme dobu a miesto, vráťme sa do Rakúska. Ako nedávno spomenul prof. Walter Kirchschläger v rozhovore pre rakúsku televíziu, hlavnou hybnou silou na začiatku II. vatikánskeho koncilu bola štvorica osôb: kardinál Franz König z Rakúska (1905 – 2004), kardinál Julius Döpfner z Bavorska (1913 – 1976), kardinál Josef Frings        z Kolína nad Rýnom (1887 – 1978) a teológ Karl Rahner (1904 – 1984), ktorého si Franz König vzal so sebou ako poradcu, pretože v tom čase už mal Rahner zákaz publikovať a sám sa tomu divil, že ho König chce mať pri sebe. Tejto štvorici sa podarilo hneď na úplnom začiatku koncilu zmeniť jeho tok. Konciloví otcovia totiž chceli začať svojím starým, osvedčeným spôsobom, teda poukazovať na to, čo všetko  je v cirkvi dobré a potrebné, čo treba za každú cenu zachovať. Nato vystúpili oní štyria muži s kritickými pripomienkami a zdôraznili, že nadišiel čas veci zmeniť, oživiť, znovunaštartovať. Aggiornamento Jána XXIII. tak nielen podporili, ale priamo vyprovokovali celé koncilové zhromaždenie k tomu, aby začalo otvorene diskutovať o skutočných problémoch cirkvi a o tom, kde a v čom je potrebné, aby sa cirkev zmenila.

Kardinál König bol po návrate do Viedne oslavovaný skoro ako hrdina a Rahner opäť dostal povolenie k publikovaniu.  Rakúska cirkev bola nadšená. Začali sa konať miestne,  diecézne synody, diskutovalo sa a začali sa realizovať koncilové uznesenia. Ľudia boli ozaj zapálení; v tom čase  sa stali známymi a populárnymi mnohí kňazi – farári, ktorí  presadzovali reformy radikálnym spôsobom. Jedným z nich bol napr. dodnes žijúci Helmut Blasche zo Schwechatu pri  Viedni. V pláne bolo zriadiť tzv. živé komunity, Basisgemeinden, v ktorých by sa ľudia navzájom poznali, vedeli jeden o druhom, takže ak by mal niekto problémy, Gemeinde, cirkevné spoločenstvo, by mu pomáhalo. Kňazi mali len čosi akoby zastrešovať, hlavné úlohy mali byť  rozdelené medzi členov spoločenstva. V tom čase určitej eufórie dostali zelenú všetci tí, ktorí sa cítili byť povolaní  v cirkvi niečo konať alebo hovoriť. Tak sa začali aktivizovať  nielen dynamické, polootvorené skupiny veriacich, ale aj také, ktoré sa dodnes označujú pečiatkou “konzervatívne”,  napr. Hnutie Legio Mariae alebo spoločenstvo Opus Dei, ktoré začalo pôsobiť na území Rakúska práve v dobe kardinála Königa. Keď mu vtedy chcel niekto vyčítať neschopnosť udržať si prehľad a to že dal povolenie pôsobiť takým hnutiam, automaticky dostal odpoveď, ktorú kardinál vyslovil už skôr: “To, čo nechal Boh rásť v svojej  záhrade, ja nemám právo zničiť.” Bola v tom jeho tolerancia a veľkorysosť, s ktorou prijímal všetko nové.

Euforická situácia sa vyvíjala ďalej a v roku 1977 sa už otvorene hovorilo o Basisgemeinden v Rakúsku – o základných spoločenstvách. Také spoločenstvo sa zásadne líšilo od farnosti. Zatiaľ čo farnosti sa rozkladajú na veľkej  ploche a zahŕňajú možno stovky ľudí, v základných komunitách išlo o geograficky ohraničenú oblasť a spoločenstvo obmedzené počtom členov. Nemalo by ich byť viac než 70, tak aby každý z nich mal prehľad o druhých, aby sa poznali po mene; keď niekto ochorel, ostatní ho navštevovali, keď stratil prácu, pomáhali mu nájsť novú.  Kňaz bol v spoločenstve len takým katalyzátorom, prinášal Eucharistiu, avšak inak nebol vyvýšený nad ostatnými.  Rozdiely medzi klerikom a laikom boli zredukované na minimum, hlavnými ťahúňmi komunity boli aktívni laici. V roku 1977 pôsobilo vo Viedni  desať takto fungujúcich základných spoločenstiev, dnes existujú hádam ešte dve. (Iné sú v mestách Dornbirn, Landeck, Innsbruck a na iných miestach)

    V roku 1983 sa uskutočnil rakúsky národný katolícky deň – Katholikentag. Definované bolo nielen to, čo tvorí podstatu kresťanského spoločenstva, ale sa kládol dôraz na šírenie Basisgemeinden:

- rešpektovanie tradície, ale zároveň aj ochotné prispôsobovanie sa modernej dobe;

-   rozdelenie pracovných  úloh medzi viacerých ľudí, aby už nebol  za všetko zodpovedný len kňaz;

    -  hľadanie nových foriem existencie – základných  spoločenstiev. Od iných  veľkých farností sa takéto spoločenstvo líšilo i tým, že je to jedna veľká rodina, v ktorej sa všetci poznajú a žijú podľa vzoru prvých kresťanov, ktorí si navzájom pomáhajú a všetko patrí všetkým. Jedným z vonkajších  znakov takéhoto spoločenstva je to, čo sa dodnes praktizuje takmer vo všetkých amerických kostoloch a sem-tam i v Európe, že pred slávením bohoslužby privíta každého prichádzajúceho pri vchode do kostola kňaz alebo niekto z veriacich a keď príde niekto nový, je vítaný osobitne s otázkou odkiaľ pochádza a čo ho priviedlo do tohto kostola a spoločenstva.

Rok 1983 bol dôležitý ešte z iného dôvodu: po prvýkrát pápež prišiel do Rakúska. Kardinál  König mal už 78 rokov  a pretože už skôr požiadal pápeža o odstúpenie z úradu – podľa kanonického práva musí každý biskup dosiahnuvší 75 rokov života požiadať o uvoľnenie z funkcie – a pápež jeho žiadosti zatiaľ nevyhovel,  očakával, že sa tak stane aspoň teraz pri  návšteve pápeža vo Viedni. Ako vzdelaný a dialógu otvorený človek predpokladal, že si o tom v príhodnej chvíli s pápežom pohovorí a že reč príde i na jeho možného nástupcu. Pápež však rozhovor s kardinálom odkladal na neskorší čas. Keď už taký moment nastal a kardinál mal dojem, že by mohol s pápežom hovoriť, ten ho odbil so slovami: “Netrápte sa tým, všetko sa skoro vyrieši.” Kardinál už ďalej nenaliehal a čakal, až sa pápež  alebo niekto z vatikánskej kúrie ozve sám. (Je verejným tajomstvom, že to bol práve kardinál König, kto navrhol a presadzoval voľbu kardinála Wojtylu za pápeža).

 Ubehli ďalšie dva roky, nič sa nedialo a tak v roku 1985 znovu požiadal pápeža o možnosť odstúpenia z funkcie. Medzitým odcestoval na prednáškovú cestu do USA. Pri návrate, ešte počas cesty z Ameriky sa z rádia dozvedel, že pápež menoval nového viedenského biskupa, benediktínskeho mnícha Hermanna Groera. Pre Königa to bol dvojnásobný  šok.  On, človek usilujúci sa  celý život o komunikáciu a transparentnosť v cirkvi, sa musí z druhej ruky dozvedať o menovaní svojho nástupcu bez toho, aby ho požiadali o rozhovor a možnosť vyjadriť sa. Po druhé, Groer bol celkom  neznámy človek  a to málo čo sa o ňom vedelo bolo, že            z každej doterajšej funkcie utiekol a vzdal sa jej. Kedysi pôsobil ako svetský kňaz, funkciu mu na vlastnú žiadosť odňali a stal sa vychovávateľom v prípravnom seminári pre budúcich adeptov kňazstva v Hollabrunnu. Tam došlo k zneužívaniu študentov, čo ale na verejnosť preniklo až neskôr.  Napokon odtiaľ Groer tiež odišiel a vstúpil už v pokročilom veku k benediktínom do Götweigu.  A tu si ho pápež sám vybral ako nástupcu na arcibiskupský stolec do Viedne.  Pritom je známe čo preniklo na verejnosť, že meno Groer na žiadnej listine možných kandidátov pre menovanie biskupom nefigurovalo. (V 80-tych rokoch sa v cirkevných veciach hodne angažovala rakúska Ľudová strana – ÖVP – bohužiaľ niekedy  až priveľa a kriticky sa vyjadrovala na adresu kardinála Königa a iných reformne – koncilu oddaných – kňazov. I toto jej stanovisko mohlo nepriamo vyvolať potrebu svätiť na biskupov Rímu oddaných a zbožných kňazov.)

Až teraz, po toľkých rokoch sa verejnosť dozvedá nové informácie o tom, ako prebehla voľba Groera. V nedávno vydanej knihe Helmuta Krätzla, pomocného biskupa Königa, Mein Leben für eine Kirche, die den Menschen dient  (Môj život pre cirkev, ktorá slúži ľuďom) je prvýkrát uverejnený  list, ktorý Helmut Krätzl napísal pápežovi a v ňom mu opisuje  situáciu v Rakúsku a tiež sklamanie veriacich z menovania  Groera na viedenského biskupa a Krenna na jeho pomocného biskupa (str. 71–76). O existencii tohto listu sa prakticky nevedelo a ako sám biskup Krätzl hovorí dlho uvažoval, či ho má teraz  vôbec uverejniť. Nakoniec sa rozhodol pre uverejnenie, aby na sklonku svojho života ukázal, že vtedy  nemlčal, že boli i iní, ktorí nemlčali ale ich hlasy boli umlčané z Ríma. Na list, ktorý bol napísaný v priateľskom duchu, mu pápež stručne odpovedal prostredníctvom štátneho sekretára kardinála Casaroliho až za štyri mesiace, kde ho ubezpečuje, že Svätý Otec berie jeho list do úvahy a modlí sa za neho.

Kardinál König bol, touto novou situáciou a hlavne spôsobom ako sa dozvedel o menovaní, hlboko zasiahnutý. Z jeho najbližších kruhov preniklo na verejnosť ako trpel. Napriek tomu si až do smrti zachoval veľkosť a charakter. Nikdy na verejnosti nekritizoval ani pápeža, ani nového menovaného biskupa. Za zmienku stojí jedna zdanlivá  maličkosť. Keď oslavoval svoje 90. narodeniny v kruhu priateľov, kňazov a laikov, jedným z hosťov, ktorí predniesli  slávnostný prípitok bol i jeho bývalý spolužiak zo seminára, kňaz Jantsch. Všetkých šokoval, keď povedal: “Franz, prajem ti skorú a hlavne dobrú smrť.” Mohli by sme povedať, aká to nehoráznosť  a mohli by sme pochybovať o tom, či ten človek má zdravý rozum, keď pri oslave narodenín prednáša takú reč. Každý však vedel, čo tým myslí. Ako ťažko  kardinál König trpí tým, čo všetko musel v svojom pokročilom veku zažiť.  Nikto v Rakúsku s takouto  nomináciou nepočítal a bolo evidentné, že Groer sa ani svojím spôsobom konania, ani  príhovormi, ani ničím iným Königovi nevyrovná. Veriaci začali dávať stále viac najavo svoju nespokojnosť s tým, čo sa stalo. Podotýkam, že sa to odohralo ešte pred vypuknutím aféry so sexuálnym zneužívaním študentov Groerem. Keď potom ale v roku 1987 došlo k ďalšiemu menovaniu nového pomocného biskupa pre Groera, ktorým sa mal stať Kurt Krenn zo St. Pöltenu, v tom  čase všetky aktívne hnutia vo vnútri rakúskej cirkvi – mládežnícka skupina Jungschar, Cursilio, Aktion 365, kňazi, Männerbewegung, Basisgemeinden i všetkých 23 dekanov z Viedne sa snažilo Krenna prehovoriť, aby neprijal svätenie na biskupa. Proti jeho menovaniu sa písali petície. Nič nepomohlo, pápež ho vymenoval proti vôli ľudu. (Z tej doby pochádza škodoradostná verzia známej rakúskej hudobnej  omše: Groer Gott wir loben dich, Krenn wir presein deine Stärke, 257: Großer Gott wir loben dich, Herr wir presien deine Stärke)

To, čo sa udialo v deň svätenia vo viedenskom Stephansdome vošlo do dejín, ale málo ľudí o tom vie pretože sa o tom nehovorí. V ten deň sa konal Schweigemarsch – od Heldenplatzu cez Stephansdom išiel tichý sprievod asi dvoch tisícok katolíkov, ktorí protestovali proti sväteniu Krenna. Sprievod sprevádzala polícia ako pri každej demonštrácii. Potom sa stalo niečo, čo nemá obdobu. Ľudia si ľahli pred vchod do katedrály, aby Krenn nemohol do nej vstúpiť. Keď policajti videli, že vchod je zatarasený ležiacimi telami, zdvihli Krenna nad hlavu a preniesli ho opatrne nad telami  protestujúcich dovnútra. 

 Tu sa musím zastaviť a ešte raz zopakovať, čo som povedal, aby som si bol istý že chápete, čo hovorím: Polícia – proti vôli veriacich, nad ich telami – preniesla budúceho biskupa do katedrály. Kedysi na začiatku kresťanstva sa stávali biskupmi adepti per exclamation, slobodnou voľbou ľudu a tu bol niekto vysvätený na biskupa proti vôli ľudu.  Iste si viete predstaviť, čo táto skutočnosť spôsobila v Rakúsku a v celom svete. Od tejto chvíle začala byť voči cirkevnej hierarchii vnímavá a kritická i tá časť rakúskych veriacich a občanov,  ktorým až doteraz bolo jedno čo sa tu deje. Pri každej ďalšej nominácii na úrad biskupa sa diali bežne podobné protestné akcie: či už to bolo pri menovaní biskupa Klausa Künga vo Vorarlbergu –  tam tiež vtedy ľudia kričali : Aj my sme cirkev, aj my máme právo, aby nás bolo počuť, alebo pri menovaní Georga Edera v Salzburgu, keď sa šírili hlasy za otvorenú cirkev – offene Kirche – v ktorej je možné hovoriť o svojich veciach nahlas alebo Weg der Hoffnung – túžba po ceste nádeje, ako skandovali ľudia v St. Pöltene.

Tieto biskupské nominácie ľudí natoľko podráždili, že sa začali spájať v rôznych krajoch Rakúska a vytvárať kritické  skupiny. Počtom síce malé, nemali žiadnu špeciálnu  platformu, ale existovali. Vytvorilo sa Fórum – združenie rôznych zoskupení: Kirche ist Gemeinschaft (Cirkev je spoločenstvo), 9. Mai  (v Holandsku vzniklo hnutie 8. máj, tak aby sa tie čísla nemýlili),  Regenswurm (dážďovka) – aspoň vysvetlím zmysel tohto hnutia: Wir sind die, die im Dreck, im Abfall leben, wir machen den Humus für die neue Kirche, t .j.   My sme tí, čo žijú vo výkaloch a odpadkoch, my tvoríme humus, z ktorého vyrastie nová cirkev. Všetky tieto hnutia sa potom zjednotili a vytvorili akýsi  Sammelbegriff – spoločný titul pre všetky svoje aktivity a boli nazvané Offene Kirche Österreich – Otvorená rakúska cirkev. Od osemdesiatych rokov sa hnutie začalo šíriť za rakúske hranice do Nemecka, Belgicka, Holandska, Francúzska, Španielska, Portugalska, dokonca i do komunistického Maďarska – tu bol hnacím motorom piaristický kňaz Bulanyi Györgi v katolíckej akcii Bokor – horiaci ker (desaťčlenná rodina prepisovala na písacom stroji s kopírovacím papierom preklady teologických kníh. Potom všetko naložili do trabanta a išli to odovzdať na dohodnuté miesto. Sledovala a chytila ich polícia, všetko zhabala. Po výsluchoch sa vrátili domov a  znovu pokračovali v tejto samizdatovej činnosti) a Československa, kde túto novú, otvorenú cirkev šíril doteraz žijúci a v minulosti tajne svätený biskup Fridolín Zahradník. Nové hnutie silnelo a rozširovalo sa nielen čo do počtu členov, ale aj čo počtu krajín.

Wir sind Kirche!

Potom ale prišiel rok 1995, keď ako výbuch bomby spôsobila správa, ktorá sa objavila v týždenníku Profil (26. 3. 1995), kde akýsi Jozef Hartmann hovoril v interview o tom, že bol pred rokmi zneužívaný terajším arcibiskupom Groerom, ktorý v tom čase pôsobil v seminári ako duchovný. Reakcie cirkvi  boli samozrejme radikálne zamietavé, avšak bomba už vybuchla a skazu, ktorú šírila nebolo možné zastaviť.  Kardinál Groer (1919 – 2003) mlčal a keď aj  odstúpil, nikdy sa k ničomu nepriznal a svoje tajomstvo si vzal do hrobu.

Z toho času si pamätám jednu verejnú diskusiu v televízii, ktorej sa zúčastnil pomocný biskup Kurt Krenn a vtedajší generálny vikár Helmut Schüller, ktorý verejne  pred kamerou a pred celým rakúskym národom Kurta Krenna vyzval, aby tiež odstúpil.  Niečo také sa v Rakúsku ešte nestalo. Lenže  konsekvenciou tohto vysielania nebolo to že by odstúpil Krenn, ale že Helmuta Schüllera zbavili funkcie generálneho vikára. Tým sa situácia vo vnútri cirkvi vyhrotila ešte viac. Na túto dobu majú snáď najhoršie spomienky bývalí učitelia náboženstva na školách (ako vieme v Rakúsku sa náboženstvo vyučuje i na stredných školách). Traja  z nich – Dr. Thomas Plankensteiner (dnes krajský školský inšpektor v Tirolsku),  Dr. Marta Heizerová (dnes dôchodkyňa a zástupkyňa predstaveného WSK,  bývalá asistentka na teologickej fakulte vo  Viedni)  a Mag. Bernadette Wagnleitnerová (dnes žije v ústraní, už nie je aktivistkou), ktorí  sa poznali z rôznych protestných akcií, tlak už  nevydržali a o neúnosnom stave  katolíckej cirkvi začali hovoriť aj s inými ľuďmi. Podnetom k tomu bola celkom banálna reakcia manželky Thomasa Plankensteinera, keď po vypuknutí škandálov so  zneužívaním mládeže prichádzal  domov znechutený a  frustrovaný, že nemôže vo vyučovaní  náboženstva pokračovať, pretože mu žiaci v triede kladú neustále otázky, ako je možné že kňaz zneužíval mladých študentov: “Jammere nicht mehr, tu etwas!” (Nenariekaj stále, ale začni niečo robiť!) A on ozaj začal. Pri stretnutí s Martou Heizerovou a  Bernadettou Wagnleitnerovou si pripomenuli, ako v roku 1989 pri páde komunizmu vo Východnom Berlíne ľudia kričali: “Wir sind das Volk!” (My sme národ!  Inými  slovami: Nielen komunistickí predstavitelia moci majú právo užívať si slobodu, to samé právo máme i my, ľud tohto národa.) Inšpirovaní touto akciou rozhodli sa založiť podobné hnutie vo vnútri cirkvi, právne fungujúce spoločenstvo a dali mu názov Wir sind Kirche!  Prvým krokom v histórii tohto nového právneho zoskupenia bolo zavedenie cirkevného referenda – Kirchenvolksbegehren. Výraz “begehren” má však dvojaký význam: muž, ktorému sa páči určitá žena a on by si ju rád získal – er begehrt die Frau –  po nej túži, ale zároveň ju  tiež požiada o ruku. Kirchenvolksbegehren teda znamená, že cirkevný alebo Boží ľud po niečom túži – po slobode Božích detí, po väčšej slobode,  ktorá je rovnaká pre všetkých, nielen pre biskupov a cirkevnú hierarchiu. 

Referendum sa uskutočnilo v dňoch 3. až  25. júna 1995 a podpísalo ho viac ako 500 tisíc katolíkov, takmer 10 percent   všetkých rakúskych veriacich. Išlo o týchto päť požiadaviek:  

-           právo spolurozhodovať pri voľbe biskupa, väčšie právo žien pri liturgii

-          zrušenie povinného celibátu

-          zavedenie humánnejšej sexuálnej morálky

-          zrušenie prísnych antikoncepčných opatrení, povolenie potratu

-          vrátenie pôvodného zmyslu slovu Evanjelium;  Euangelion = Radostná zvesť, teda Frohe Botschaft,  nie  Drohbotschaft

K tomuto niekoľko poznámok: I  keď v tom čase už  existovali počítače, začínali členovia hnutia z ničoho – rozosielali poštou programy protestných akcií, používali obyčajný papier, lepili známky. Zo strachu pred možnými represiami zo strany cirkevnej hierarchie – referendum podpísalo tiež veľa kňazov, rehoľníkov a rehoľníc – všetky vyplnené formuláre uložili do trezoru istého notára v Innsbrucku.

Veľmi stručne zhrnuté – k založeniu hnutia “Wir sind Kirche!” prispeli  tri fenomény:

-          pohyb, prúd, všetko čo sa dialo v cirkvi od II. vatikánskeho koncilu

-          prepuknutie aféry kardinála Groera

-          svätenie biskupa Krenna, od tejto udalosti dochádza už k aktívnej revolte.

Cirkevné reformy  nemožno delegovať. Túžba po reforme vzniká na konkrétnom mieste ako reakcia na stagnujúcu alebo spiatočnícku situáciu. Wir sind Kirche ide o vytvorenie  nového obrazu cirkvi ako spoločenstva plnoletých, svojprávnych a nezávislých osôb. Slovami jeho  predstaveného Hansa Petra Hurku: „Potrebujeme nájsť nový výraz pre našu vieru - vrátiť sa k tomu, čo je pre cirkev bytostné: byť živým a funkčným spoločenstvom bez rozdielu  sexuálnej orientácie alebo homosexuality, naučiť sa prijímať názory iných, nech sú to názory konzervatívne alebo  progresívne, nerobiť žiadne rozdiely medzi mužmi a ženami, dať všetkým možnosť zastávať funkcie, ak sa na ne cítia a sú  schopní tento úrad zastávať.“

Niekto môže namietať: ale veď o toto ide aj súčasnej cirkvi.

Hans Peter Hurka však hovorí: „Keď jej o to ide, tak nech tak robí, my jej v tom nebudeme brániť, práve naopak,  budeme sa z toho tešiť, pretože to je i náš – Wir sind Kirche – cieľ.“

(Wir sind Kirche má v Rakúsku asi 1 500 členov: z toho je asi sto kňazov. Prvým predstaveným bol Dr. Hubert Feichtelbauer: 1998-2004, odvtedy je predstaveným Hans Peter Hurka. WSK vydáva vlastný časopis, je riadené grémiom. Za každú rakúskou diecézu je jeden člen + kronikár a predstavený.)

    

Teraz niekoľko slov k ostatným reformným hnutiam, ktoré “Wir sind Kirche!” zastrešuje, i keď podľa Hansa Petra Hurku tomu tak presne nie je. Dokonca je trochu skeptický.  Z množstva reformných hnutí nemá veľkú radosť a skôr si myslí, že by sa všetky tieto hnutia mali spojiť do jedného jediného, pretože čím viac ich bude, tým viacej bude narastať tlak zo strany cirkevnej hierarchie ich rozdeliť, rozbiť… Menujem:

-  Priester ohne Amt (POA) – kňazi bez úradu (70-te roky)

- Laien Initiative – Laická iniciatíva 2009, (Dr. Peter       Pawlowsky)

- Pfarrer Initiative (PI) Helmuta Schüllera, založená len  v roku 2006

Priester ohne Amt

V Rakúsku žije okolo 700 kňazov suspendovaných kvôli rozhodnutiu oženiť sa. Celkove tu pôsobí okolo 3200 kňazov. Nie všetci suspendovaní kňazi sú členmi tohto dobrovoľného združenia. Je veľa takých, ktorí po odchode z kňazstva  nechcú mať s cirkvou a biskupmi nič spoločného. Tí, ktorí sú členmi Priester ohne Amt, sa občas stretávajú na rôznych miestach Rakúska, vo Viedni pravidelne každý druhý utorok večer. Stretnutie začína spoločným slúžením omše, každý raz si iný kňaz pripraví texty na čítanie, spevy, homíliu a navrhne alebo aj vedie liturgiu. Po omši nasleduje dlhé niekedy až do polnoci trvajúce agapé. V skupine do ktorej chodím ja, je veľa vzdelaných kňazov, ktorí kedysi pôsobili ako profesori teológie, neskoršie vyštudovali iný odbor, väčšinou psychológiu a dnes pracujú ako psychoterapeuti. Títo kňazi, túžiaci po oficiálnej kňazskej službe, sa vyjadrujú k rôznym situáciám v cirkvi,  ich hlavný cieľ je však jednoduchý:  poukázať na nezmyselnosť povinného celibátu.

Laická iniciatíva

Laickú iniciatívu tvoria neklerikálni členovia cirkvi – či už  muži alebo ženy. Ich hlavnou túžbou je “deklerikalizácia” cirkvi a zásadným rozdielom je širšie zapojenie laikov do liturgicko-eucharistickej činnosti: príprava bohoslužieb slova, kázeň,   vykonávanie liturgie tam, kde nie sú kňazi, rozdávanie sviatosti. Keď 19. júna minulého roku vyhlásili “Neposlušnosť voči pápežovi”,  urobili to týmto vyhlásením: 

My, členovia rímskokatolíckej cirkvi rázne vystupujeme proti smerovaniu súčasného vedenia hierarchickej cirkvi. Kvôli neustálemu odvracaniu sa od II. vatikánskeho koncilu a kvôli blokovaniu reformných požiadaviek utrpela cirkev ťažké škody.

1.

Celé desaťročia neboli realizované výsledky synod a procesov dialógu

2.

Napriek objímaniam a odvolaniu starých exkomunikácií Rím i naďalej znemožňuje vzájomné zbližovanie kresťanských cirkví.

3.

K zásadným znakom katolíckej sociálnej náuky patrí subsidiarita. Vo vnútri samotnej cirkvi je však hrubo porušovaná.

4.

Povinný celibát je témou “o ktorej sa nediskutuje”  napriek tomu, že kňazské manželstvá sú uznávané v ortodoxnej cirkvi,  podobne i už u konvertovaných protestantov a v anglikánskej cirkvi.

5.

Cirkev sa zasadzuje za medzinárodné rešpektovanie ľudských práv. Vo vnútri samotnej cirkvi však ľudské práva rešpektované nie sú.

Autoritatívny centralizmus

Za výhovorkou, že sa cirkev nemôže prispôsobiť  duchu doby, vedenie cirkvi maskuje fakt, že už od dôb Konštantínovho zmieru dochádzalo v celých dejinách k neustálemu prispôsobovaniu sa cirkvi spoločnosti a to i napriek tomu, že spoločnosti niesli v sebe kontroverzné prvky s kresťanstvom. Požiadavka spolurozhodovania a zrovnoprávnenia pohlaví nie je žiaden výmysel súčasnosti v snahe napodobňovať pravidlá demokracie. Táto požiadavka sa stala oveľa živšou práve v čase sekularizovaného sveta ako symbol proti cirkevnému odporu. Posolstvo evanjelia ako i život kresťanov v prvých storočiach jasne dosvedčujú, že táto požiadavka bola veľmi reálna už vtedy.

Rímska cirkev podľahla stále viac a viac autoritatívnemu centralizmu, ktorý je v spoločnosti 21. storočia neakceptovateľný. Nemôže sa pritom odvolávať ani na príklad Ježiša Krista, ani na praktiky prvých kresťanov. Biskupi nezastupujú svoje diecézy, ale sami seba vnímajú ako výkonné orgány rímskych direktív. Hlas veriacich sa pritom čoraz viacej ignoruje. Ten, kto sa snaží žiť za takýchto okolností svoju vieru, je postavený vo svojom svedomí pred úlohu znovuprehodnotiť tradičnú poslušnosť voči tomuto systému a dištancovať sa od noriem, ktoré sú v rozpore s kresťanským chápaním slobody.

Uvedomenie si kresťanských práv a povinností

(to je nadpis? )

My, pokrstení a pobirmovaní veriaci, posilnení spoločným všeobecným kňazstvom, cítime vo svojom svedomí povinnosť prevziať zodpovednosť za túto naliehavú situáciu. Odmietame všetky nariadenia cirkevného práva, ktoré okliešťujú ustanovenia ľudských práv, ktoré zamedzujú rozdelenie moci, znemožňujú nárok na základné a slobodné právo a zabraňujú právny proces s rešpektovaním hodnoty človeka. Žiadame novú cirkevnú ústavu. To sa vzťahuje i na súčasné pravidlá pri menovaní biskupov. Lebo ten “kto má predsedať všetkým, musí byť tiež zvolený všetkými.” (Pápež Lev Veľký, 461) Treba sa zamyslieť nad legitimitou biskupov, ktorí boli zvolení do takéhoto úradu bez toho, že by mali byť zapojení do konkrétneho života miestnej cirkvi. Spájanie farností na jednej strane a likvidácia iných farností na strane druhej je výsledok nedostatku kňazov, ktoré zapríčinilo samo vedenie cirkvi svojimi dekrétmi o tom, kto môže viesť farské spoločenstvo. Nebudeme akceptovať poškodzovanie takých farských spoločenstiev, v ktorých je zrejmá túžba po náboženskom a sociálnom poslaní. Tieto spoločenstvá majú právo na svojho predstaveného či predstavenú. Ak nie je biskup schopný sprostredkovať vedenie takejto farnosti, zvolia si spoločenstvá sami svojho predstaveného. Cirkevno-právne predpisy nesmú byť prekážkou toho, aby bola Eucharistia i naďalej vo všetkých spoločenstvách vrcholom, prameňom a posilou kresťanskej slávnosti. Tak o tom hovorí i Liturgická konštitúcia v bode 10. Preto budeme hľadať cesty, aby sme našli laikov, ktorí budú schopní viesť eucharistickú bohoslužbu a zároveň pri nej i kázať. Povzbudzujeme rozvedených a znovu vydaté ženy i znovu oženených mužov k tomu, aby začali pristupovať k prijímaniu, tak ako je to možné vo Východnej cirkvi, ktorá je súčasťou rímsko-katolíckej cirkvi. Ako znamenie proti škandálu rozdelenia pozývame veriacich všetkých konfesií k spoločnej oslave Pánovej večere. Žiadame našich biskupov, aby prijali túto skutočnosť, spojili sa s božím ľudom a pričinili sa tak k znovuzískaniu stratenej vierohodnosti cirkvi.

           Neviem, čo by som ešte k týmto bodom dodal. Nedávno som napísal text, ktorý bol tiež uverejnený v časopise Getsemany: “Rakúsko píše cirkevné dejiny. To malé Rakúsko je ozaj pre mnohých zdrojom nádeje.“ Keď som sa na Štedrý deň stretol na jednej viedenskej ulici s Dr. Richardom Pickerom, ženatým kňazom, kedysi profesorom teológie, doteraz činným psychoterapeutom i keď už má 80 rokov, povedal mi: “Peter, som tak rád, že som sa na staré kolená dožil tohto všetkého, čo sa teraz v Rakúsku deje. Keby mi niekto povedal – pozrite cirkev umiera, tak mu odpoviem, že neumiera. Práve všetky tieto hnutia dobrovoľníkov, laikov, ľudí bez privilégií ktorí sa usilujú o reformy, sú pre mňa znamením, že cirkev žije...”

Farárska iniciatíva

Výzva k neposlušnosti

Dlhodobé ignorovanie požiadaviek na realizáciu cirkevných reforiem rímskou kúriou, ako i nečinnosť biskupov, nám nielen dovoľuje, ale v našom svedomí nás priam vyzýva k samostatnému konaniu. 

1.

Počas každej bohoslužby vyslovíme v spoločných modlitbách prosbu za realizáciu cirkevnej reformy. Berieme vážne slová Písma: Proste a bude vám dané. Pred Bohom platí právo slobody slova.

2.

Nebudeme brániť ľuďom s dobrým úmyslom v tom, aby prijali eucharistiu. To platí predovšetkým pre rozvedených a znovu zosobášených, ako i pre členov iných kresťanských cirkví a v niektorých prípadoch i pre tých, čo vystúpili              z cirkvi.

3.

V nedeľu a vo sviatok nebudeme celebrovať viacero omší a nebudeme povoľovať slúžiť omše kňazom, ktorí sú na cestách, ako ani tým kňazom, ktorí sú cudzí miestnemu spoločenstvu. Je lepšie sláviť samostatne zorganizovanú bohoslužbu slova než konať liturgické divadelné hry.

4.

V budúcnosti budeme nazývať slávenie liturgie božieho slova s udeľovaním sv. prijímania ako "nekňazskú eucharistickú slávnosť." Takto budeme svätiť nedeľu v tejto dobe nedostatku kňazov.

5.

Zákaz kazateľskej činnosti pre kompetentne vzdelaných laikov a učiteľov či učiteľky náboženstva budeme ignorovať. Práve v ťažkých dobách je potrebné ohlasovať slovo Božie.

6.

Budeme sa usilovať o to, aby každá farnosť mala svojho duchovného vodcu: muža alebo ženu, ženatého alebo slobodného, či už vo funkcii úradnej, t. j. na plný úväzok alebo vo funkcii dobrovoľníka. Nebudeme podporovať zlučovanie farností, ale presadzovať nový kňazský obraz.

7.

Budeme využívať každú verejnú príležitosť k tomu, aby sme šírili myšlienku pripustenia žien ku sväteniu, ako i povolenie, aby ženatí kňazi mohli slúžiť omšu. Považujeme ich za Boží dar, za kolegyne a kolegov v duchovnej službe ľuďom.

Okrem toho sme solidárni s tými kolegami, ktorí kvôli uzavretiu sobáša nemôžu vykonávať kňazskú službu. Sme solidárni i s tými, ktorí napriek vzťahu naďalej vykonávajú svoj kňazský úrad. Obidve skupiny počúvajú hlas svojho svedomia, tak ako to konáme i my týmto protestom. Vidíme v nich podobne ako v pápežovi či v biskupoch, "našich bratov." Čo má znamenať výraz  "spolubrat" nevieme. Jeden je náš majster - my všetci sme bratia  a sestry. Medzi kresťankami a kresťanmi by sme sa mali nazývať len takto. Preto teraz povstávame, o to sa chceme usilovať, za to sa chceme modliť. Amen.

        

Poslušnosť verzus Neposlušnosť (Gehorsam versus Ungehorsam)

Preložené  a spracované podľa rozhlasového vysielania na Ö1, Erfüllte Zeit, 5.2.2012

Ak existuje v rakúskej katolíckej cirkvi nejaké slovo, ktoré riadne rozvírilo prach, tak to bolo celkom určite slovo z minulého roka „Ungehorsam“ (neposlušnosť), ktoré použila vo svojej výzve Iniciatíva farárov. Jej vedúci predstaviteľ, farár Helmut Schüller z Probstdorfu pri Viedni, nedávno naznačil, že nemieni ustúpiť a že i tento rok bude v iniciatíve pokračovať. Dňa 3. 2. tohto roka uverejnila Iniciatíva farárov novú výzvu. Jej obsahom je hlavne vyčerpanosť farárov. V tejto výzve sa kladie dôraz na slovo NIE. Nie vyhladovaniu farností a zredukovaniu pastorácie kvôli drastickému úbytku  kňazov a  kvôli vysokému veku kňazov, ktorí sú ešte činní. Vo výzve sa opakuje niekoľkonásobné  NIE ako reakcia na tento stúpajúci negatívny trend.

O možnostiach konkrétnych riešení v tejto situácii sa už hodne diskutovalo, avšak debaty  o náročnom zachádzaní so slovom POSLUŠNOSŤ sú len veľmi sporadické, strohé, lepšie povedané žiadne. Toto slovo totiž neznie moderne a nemá ani dobrú povesť. Dôvody sú logické, stačí sa pozrieť na to, čo sa deje v Rakúsku, ale i v celom svete. Rehoľná sestra Brigitte Tallhammer, provinciálna predstavená Kongregácie sestier Salvatoriánok v Rakúsku, žije podľa troch evanjeliových rád: Chudoby, čistoty a poslušnosti. Na tému poslušnosti v relácii povedala: „Poslušnosť má veľmi zlú reputáciu. Tento výraz je extrémne stigmatizovaný. V mene poslušnosti sa už toľko toho  udialo – často, žiaľ, až s  polemickými  a tragickými dôsledkami. Ľudia boli ponižovaní,  utláčaní, ba dokonca vraždení. A to všetko v mene poslušnosti alebo preto, že sa konalo z rozkazu, pod  poslušnosťou,  či preto, že sa zodpovednosť za činy presúvala na tých, ktorí prikazovali. Obhajovať či zdôvodňovať takto poslušnosť  nie je rozhodne  ani prípustné ani prijateľné. Pre mňa je dôležité, že nem. slovo Gehorsam (od ge-horchen; podobne v slov. poslušnosť od po-slúchať) má vo svojej podstate význam: počúvať. Pozadím počúvania je dialóg. Ak totiž zoberiem ako základ poslušnosti hinhören (počúvať, čo mi ten druhý chce povedať), tak moja odpoveď je vlastne reakciou na to, čo som počul – ak som to počul. Prenesené do rehoľného života to znamená, že chceme hinhören (počúvať, čo nám chce povedať Boh). A na to je potrebné spoločné, vzájomné počúvanie sa. To je veľmi silná výzva.“

Ďalší, kto sa na tému poslušnosti vyjadril, bol kardinál Schönborn: „Kresťanská poslušnosť nie je ani slepá ani otrocká. Táto poslušnosť má svoje korene v samotnej Biblii a v živej cirkevnej tradícii. Neposlušnosť je bojové slovo. Toto slovo nemôžeme akceptovať. Ten, kto pri liturgii kňazskej vysviacky verejne na seba vzal službu, škodí sám sebe, ale i spoločenstvu, ak s týmto slovom zachádza ľahkovážne.“ Iný hosť, Helmut Schüller, zareagoval slovami: „Je zaujímavé, že toto slovo Ungehorsam (neposlušnosť) rozvírilo toľko prachu. Veď to slovo nerobí vlastne nič iné, len reflektuje realitu. Mali by sme si to konečne všetci priznať, prestať to obchádzať ako horúcu kašu a pomenovať veci pravým menom. V cirkvi to síce nie je bežné, pomenovávať veci pravým menom, ale my to budeme čoraz dôraznejšie konať a nazývať fakty tým, čím sú: To, čo ako kňazi a farári  už v tichosti konáme, aby sme mohli vyjsť v ústrety ľuďom dnešnej doby, je neposlušnosť voči platnému cirkevnému právu.“

Katolícky teológ prof. Wolfgang Treitler je laikom, nie je rehoľníkom a nie je teda „nútený“ žiť ani chudobu ani čistotu, ani poslušnosť. Do mikrofónu povedal: „Tieto tri evanjeliové rady nachádzame v Evanjeliu sv. Matúša v 19. kapitole, kde ide o to, že za účelom získania nebeského kráľovstva je potrebné zvoliť si určitú životnú formu. Čítame tam: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom sa vráť a nasleduj ma! (Mt 19, 21) Vernosť evanjeliovým radám je tým základným predpokladom poslušnosti. Posledný vzťah, vychádzajúci zo samej podstaty poslušnosti,  je však vzťah k Bohu. Tento vzťah platí ako záverečná, definitívna inštancia zo všetkých tých iných, ktoré by mohli poslušnosť vyžadovať. Neexistuje žiadna spoločnosť, ktorá je oslobodená od poslušnosti. V kresťanských spoločenstvách a v cirkvi však ako posledný dôvod poslušnosti musí byť požiadavka poslušnosti voči Bohu – len on jediný má právo vyžadovať od človeka poslušnosť. A táto poslušnosť voči Bohu platí pre všetkých tých, ktorí v Boha veria. Tie inštitúcie, ktoré si myslia, že zastupujú Boha, stoja automaticky samy vo vzťahu poslušnosti voči Bohu. Ak myslíme na pápežstvo či biskupov, oni sú síce reprezentanti, ktorí môžu poslušnosť vyžadovať, ale oni sami nie sú normou poslušnosti. Svojim postavením a zodpovednosťou majú dokonca ešte väčšiu povinnosť byť poslušní tomu Bohu, v mene ktorého chcú hovoriť. Z tohto uhla pohľadu teda poslušnosť nie je čosi ako diktátorský inštrument na ovládanie ľudí, ktorí  majú byť podriadení a musia vykonávať všetko to, čo si prajú ich predstavení, ale poslušnosť nesie v sebe čosi podstatné, čo je nekonečné, absolútne, a preto sa musí s týmto fenoménom zachádzať veľmi šetrne a opatrne.“

Konstantin Spiegelfeld, farár od Sv. Johanna Nepomuka vo Viedni, hovorí: „Mnohí Rakúšania sú slepo oddaní poslušnosťou predstaveným. Lamentujú síce medzi sebou a ohovárajú farára či biskupov, ale sami nemajú odvahu povedať: Teraz idem za farárom a poviem mu, čo si myslím. Alebo: Ja, ako farár, idem teraz za kardinálom a poviem mu, čo mi leží na srdci. Ako kňaz som sľuboval pri vysviacke úctu a poslušnosť. To však neznamená, že nemôžem kritizovať svojho biskupa. Súčasný kardinál si praje, aby každý, kto chce čokoľvek zmeniť, šiel za ním a povedal mu medzi štyrmi očami, čo si myslí. Niekoľkokrát som to už spravil. Môj predchodca mu písal listy. Poslušnosť vnímam nielen ako schopnosť jeden druhého počúvať, ale i ako korektív vlastného individualizmu. Ako kresťan predsa nežijem sám pre seba, ale v spoločenstve s inými.  Musíme sa navzájom počúvať, lebo inak, ak sa prepočujeme – škodíme sebe i spoločenstvu.“

Druhá forma poslušnosti – podriadenie sa autorite – môže mať v sebe ale aj čosi pozitívne, ako ďalej povedala sestra Brigitte Tallhammer. Rozpomenula sa na dobu svojho noviciátu, keď chcela niečo spraviť, nebola si však sama istá, či bude konať správne. A tak sa obrátila s touto vecou na svoju predstavenú a čakala od nej radu. Tá situáciu pochopila, mala nadhľad  a povedala jej, že nemôže za ňu prevziať kompetenciu rozhodnutia, že ona sama musí vedieť, či to má alebo nemá spraviť. „Vtedy sa mi otvorili oči a uvedomila som si dôvody mojich myšlienkových pochodov: Chcela som zodpovednosť presunúť na ňu. Ak mi to predstavená nedovolí – o. k., nedovolila mi to, nebudem to konať; ale ak mi to dovolí, o.k., dovolila mi to, spravím to...  Bol to pre mňa vtedy veľký objav, obrovská,  celoživotná skúsenosť, z ktorej čerpám a žijem dodnes: Nedelegovať moju vlastnú zodpovednosť na iných, ale prevziať zodpovednosť do svojich rúk, neutekať pred ňou,  postaviť sa jej zoči-voči. “

„Tým sme ale pomenovali inú dimenziu poslušnosti: To, čo poslušnosťou sľúbime, musíme vedieť akceptovať i vnútorne. A pri tomto procese hrá rozhodujúcu, nezastupiteľnú úlohu svedomie“ – pokračoval ďalej v rozhovore  teológ Wofgang Treitler. „Svedomie je tou  inštanciou, ktorá je potrebná, aby boli požiadavky poslušnosti tým človekom, ktorého sa týkajú, súhlasne schválené, a aby nedošlo k úkonu, ktorý sa deje len navonok. Neprospieva to žiadnej cirkvi, keď celé jej légie sľubujú síce navonok poslušnosť, ale vnútorne už dávno emigrovali – to je vlastne súčasný problém, s ktorým sa dnes na každom kroku stretávame. Svedomie nás vedie k tomu, aby došlo k zjednoteniu zmysluplných náboženských požiadaviek. V súvislosti s poslušnosťou považujem svedomie za ústrednú otázku. Všetko záleží na svedomí. Potrebujeme súhlas svedomia vo vzťahu k požiadavke poslušnosti, a zároveň potrebujeme svedomie i ako určitú formu produktívneho odporu, reakcie proti požiadavke poslušnosti, aby to, čo je prioritou – totiž ohlasovanie Božej prítomnosti – stalo sa prvoradým cieľom.“