denník Standard, 1.9.2011 preklad: Peter Žaloudek
Kardinál nemôže obísť cirkevné právo. Mal by však vedieť, že je možné žiť kresťansky i bez cirkevného práva. Či existuje východisko z konfliktu medzi cirkevným vedením a PI (Iniciatívou farárov) tak, aby nedošlo na jednej strane ku rozkolu cirkvi a na druhej k tomu, čomu hovorí Paul Zulehner pastoračný krach? Myslím, že aspoň náznak riešenia je možné hľadať v Biblii. Povedané zjednodušene: Platné normy netreba rušiť, nech existujú naďalej tak, ako doteraz. Napriek tomu je však možné konať i podľa iných noriem, pokiaľ sa dajú odôvodniť. V Matúšovom Evanjeliu čítame, že sa “skôr pominie nebo i zem, ako by sa malo pominúť zo zákona malé jota či háčik”. (Mt 5,18). A nie ďaleko od tohoto miesta je zachytená epizóda o tom, ako Ježiš dovolí, aby jeho hladujúci učeníci mohli trhať v sobotu klasy a jesť obilie (Mt 12,1) a na inom mieste, ako on sám v sobotu lieči človeka s vyschnutou rukou. (Mt 12,10) Farizeji si ho kvôli tomu predvolajú a vyšetrujú, no vzápätí si musia z jeho úst vypočuť nielen to, že v sobotu je možné naozaj konať dobré skutky, ale i starozákonný citát: “Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.” (Pozri Mt 12,6 a Ozeáš 6,6). Marek dokončuje túto udalosť ešte výstižnejšie: “Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu.” (Mk 2,27)
Ak prenesieme tieto Ježišove myšlienky na aktuálnu situáciu, mohlo by riešenie vypadať takto: Manželstvo medzi mužom a ženou, ktoré vytrvá až do smrti jedného z partnerov, je dobrá vec. Ako takto chápaná norma by malo platiť i naďalej. Existujú však situácie, v ktorých je dobré manželstvo ukončiť alebo zvoliť si úplne inú životnú formu. V takýchto prípadoch by malo byť naďalej dovolené prijímať sviatosti cirkvi. Ďalšou normou, ktorú nie je potrebné meniť, je zabehnutá norma, že v kostole káže kňaz. Je to koniec-koncov jeho povolanie, tak nech káže. Len aby tých kňazov bolo naozaj dosť. Nie každý muž či každá žena by mala automaticky v nedeľu kázať. Ak by mal však nejaký laik či laička čo povedať, tak by mu to malo byť automaticky umožnené. U celibátu je to trochu komplikovanejšie. Ale i tu by sa dalo povedať: celibátny kňaz je norma, ženatý, či taký, ktorý žije vo vzťahu s iným človekom, by mal mať právo tejto voľby, i keď je už kňazom. A k otázke žien? Svätiť ženy bez biskupa nie je možné. Malo by byť však možné, poveriť ich inými cirkevnými úlohami, tak ako sa to už vlastne i na mnohých miestach deje. Mali by mať možnosť pôsobiť v pastorácii a tiež vo vedení cirkevných spoločenstiev.
PI hovorí: Chceme mať schválené to, čo sa už tak či tak oficiálne v cirkvi deje. Už sa nechceme viacej zmierovať s tým, že medzi realitou a včerajším, spiatočníckým obrazom cirkvi existuje neprekonateľná priepasť. Priepasť, ktorú však nie je dovolené na jednej strane oficiálne pomenovať a za ktorou sa, na strane druhej, skrýva otázna a trápna dvojzmyselná cirkevná politika. Použijúc pichľavý výraz “neposlušnosť” tak konečne prinútili cirkevnú vrchnosť k tomu, aby začala reagovať. Ježišov príklad by mohol byť v tejto napätej situácii určitým záchytným bodom. Viedenský arcibiskup nemôže obísť cirkevné právo. Mohol by však priznať, že existujú možnosti kresťanského života i mimo cirkevného práva. Nebolo by to žiadne šlendrianské “rakúske riešenie” a žiadna luhárska dvojitá morálka. Bolo by to ľudské a kresťanské riešenie. A to i v takom prípade, ak by pre niektorých členov PI bolo toto riešenie príliš slabou náplasťou na ich požiadavky a pre niektorých iných, zadubených vatikánskych jazdcov by bolo zase až príliš veľkým krokom vpred.
P.S. Barbara Coudenhove-Kalergi je Grande dame rakúskej mediálnej scény. Do svojho odchodu do dôchodku pracovala ako redaktorka v ORF a redaktorka mnohých rakúskych novín. Je praktikujúca katolíčka, sám ju často stretávam v dominikánskom kostole, blízko ktorého býva. Má české korene, hovorí plynule česky a po páde komunizmu v roku 1989 to bola práve ona, kto najčastejšie vystupoval v rakúskej televízii, viedla debaty, písala články a vôbec informovala rakúsku verejnosť o novej politickej situácii. Pre jej objektívnosť, serióznosť a kompetenciu si ju dodnes vážia všetky politické strany, ako i rakúske obyvateľstvo. Je šľachtického pôvodu, s kardinálom Schönbornom sa pozná osobne. O to viacej ma potešil tento jej článok. Som rád, že k otázke nielen tohoto konfliktu, ale i iných cirkevných sporov sa čoraz viacej vyjadrujú verejne práve laici.
Viedeň, 4. september 2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára