„Človek dnešnej doby si uvedomuje svoju slobodu.
Vynucovanie si autority a poslušnosti tu nič nezmôže. Časy vyzývajúce autority sú nenávratne preč. Doba dohody,
partnerstva a slobodného a zodpovedného darovania sa začala.“
Franz Kardinal König: Gedanken für ein erfülltes
Leben – Myšlienky pre naplnený život, Annemarie Fenzl a Heinz Nußbaumer, Viedeň
2004.
Každá udalosť, každý fakt či
konkrétna situácia má svoju históriu, svoje pozadie, svoju minulosť, vývoj
a priebeh.
Hovoriť dnes o reformných
hnutiach v Rakúsku bez tohto dejinného kontextu by bolo príliš jednoduché a
lacné. Kým sa teda dostanem k známym štyrom reformným hnutiam, dovoľte mi,
aby som sa vrátil najskôr niekoľko desiatok rokov dozadu a pripomenul by som dlhú cestu dejinami,
kým ovocie zo stromu na ktorom teraz dozrelo, zoberieme do svojich rúk.
Rakúsko je tradičnou
katolíckou krajinou. Viac ako 600 rokov tu vládol rod Habsburgovcov, ktorý
veľmi starostlivo dbal na zachovávanie
katolíckej viery. Keďže i tu hrozilo nebezpečenstvo protestantských myšlienok,
tak ako sa to stalo v Nemecku, Švajčiarsku, v Čechách alebo inde, boli to opäť
Habsburgovci, ktorí urobili všetko možné pre to, aby tu prevládala katolícka viera.
A Habsburgovci sa s protestantami nijako nepárali. Ešte z čias
Márie Terézie (1717 – 1780) vieme, ako vysídľovala skoro celé dnešné Horné
Rakúsko (Oberösterreich) – kraj okolo
Linca a protestantov nemilosrdne
“presádzala” do oblasti dnešného Rumunska a
inde. Už len tieto akcie, vládne
nariadenia, akási vládna propagácia a šírenie jedného správneho
náboženstva by samy o sebe mohli stačiť – a historici sa k nim stále
vracajú – k vysvetleniu dnešnej náboženskej situácie, predovšetkým
fenoménu odchodu z katolíckej cirkvi. Pretože keď budete niekomu
servírovať na obed a na večeru stále to isté jedlo a neustále mu tvrdiť
aké je zdravé, raz sa vám sprotiví, začnete ho odmietať a budete chcieť niečo
iné. Podobný jav v Rakúsku nastal, vyvolaný spätnou reakciou.
Rakúsko je krajina, kde obyvatelia
dbajú na kultúru a určité tradície, ktorých sú súčasťou, akýmsi druhom
náboženského folklóru sa stal i tradičný katolicizmus. Hádam nikde inde
v Európe nebolo kedysi toľko kláštorov ako práve tu, nikde nestojí toľko
kostolov, prevažne barokových a nekomponovala
sa duchovná hudba za takej podpory panovníckeho dvora. Dnes je Rakúsko vzorom
krajiny, ktorá dokáže perfektne predať svoju kultúru i svoje tradície umocnené nádhernou prírodou, predovšetkým
horami s neprebernými možnosťami zimných športov. “Žiť z cestovného ruchu” – to
je fenomén charakterizujúci dnešné Rakúsko. A tak rakúsky štát vydáva nemalé
finančné čiastky na opravy kostolov, kláštorov i iných cirkevných budov. Áno, i
to je turistická atrakcia a umenie je ju predať. V Čechách by možno nikoho
nenapadlo zháňať peniaze na opravy kostolov v oblastiach, kde už veriaci
“vymreli”, kde ich po vysídlení sudetských Nemcov, ktorí ich tam postavili a po
stáročia udržiavali, prestali noví
osadníci navštevovať. V Rakúsku je pritom dodnes bežné, že štát poskytne
peniaze na rekonštrukciu cirkevných objektov, aj keď už nefunkčných.
Financovanie opráv nefunkčných kostolov samé o sebe nemá žiadny priamy vplyv na
vznik reformných hnutí a tak teraz prejdeme k takým momentom, ktoré sa priamo
podieľali na vzniku dnešných reformných hnutí.
V krajinách západnej Európy
nastal už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia veľmi čulý náboženský ruch. Nový
duch začal viať dávno pred začiatkom II. vatikánskeho koncilu. Vo Francúzsku sa
objavili Arbeiterpriester, kňazi pracujúci ako
robotníci a úradníci; v nemecky hovoriacich oblastiach sa na diskusie stretávali teológovia, ktorí boli ochotní meniť také “dogmy” ako napríklad celibát – spomeňme
napr. Memorandum nemeckých teológov z 9. februára 1970, ktoré podpísal i Jozef
Ratzinger, vtedy mladý profesor teológie z Regensburgu. (Dnes už asi zabudol,
za aké reformy bol ochotný bojovať.) Len o niekoľko mesiacov neskôr (7. novembra 1970) sa teológovia
zišli znovu, aby Memorandum doplnili a spresnili – pripomeňme si stručne šesť
najzaujímavejších požiadaviek:
1. Kňazom možno byť i pri inom
hlavnom zamestnaní. Kňazská služba nemusí byť nevyhnutne hlavným pracovným
pomerom.
2. Kňazom možno byť len na
určitú dobu. Kňazská služba sa nemusí nevyhnutne vykonávať do konca života.
3. I svetský človek môže byť
duchovným. Kňazská služba sa nemusí nevyhnutne spájať so sociálnym stavom.
4. Človek môže byť kňazom i
bez akademického titulu. Kňazská služba nemusí byť nevyhnutne orientovaná
vedeckým smerom.
5. Kňaz nemusí žiť v celibáte,
môže byť i ženatý.
6. Kňazom môže byť nielen muž.
Kňazská služba nemusí byť nevyhnutne rezervovaná len mužom. (Hans Küng: Zradené
proroctvo, str. 44–47)
Ale nepredbiehajme dobu a
miesto, vráťme sa do Rakúska. Ako nedávno spomenul prof. Walter Kirchschläger v
rozhovore pre rakúsku televíziu, hlavnou hybnou silou na začiatku II.
vatikánskeho koncilu bola štvorica osôb: kardinál Franz König z Rakúska (1905 –
2004), kardinál Julius Döpfner z Bavorska (1913 – 1976), kardinál Josef Frings z Kolína nad Rýnom (1887 – 1978) a
teológ Karl Rahner (1904 – 1984), ktorého si Franz König vzal so sebou ako
poradcu, pretože v tom čase už mal Rahner zákaz publikovať a sám sa tomu divil,
že ho König chce mať pri sebe. Tejto štvorici sa podarilo hneď na úplnom začiatku
koncilu zmeniť jeho tok. Konciloví otcovia totiž chceli začať svojím starým,
osvedčeným spôsobom, teda poukazovať na to, čo všetko je v cirkvi dobré a potrebné, čo treba za
každú cenu zachovať. Nato vystúpili oní štyria muži s kritickými pripomienkami
a zdôraznili, že nadišiel čas veci zmeniť, oživiť, znovunaštartovať.
Aggiornamento Jána XXIII. tak nielen podporili, ale priamo vyprovokovali celé
koncilové zhromaždenie k tomu, aby začalo otvorene diskutovať o skutočných
problémoch cirkvi a o tom, kde a v čom je potrebné, aby sa cirkev zmenila.
Kardinál König bol po návrate
do Viedne oslavovaný skoro ako hrdina a Rahner opäť dostal povolenie k
publikovaniu. Rakúska cirkev bola
nadšená. Začali sa konať miestne,
diecézne synody, diskutovalo sa a začali sa realizovať koncilové
uznesenia. Ľudia boli ozaj zapálení; v tom čase
sa stali známymi a populárnymi mnohí kňazi – farári, ktorí presadzovali reformy radikálnym spôsobom. Jedným
z nich bol napr. dodnes žijúci Helmut Blasche zo Schwechatu pri Viedni. V pláne bolo zriadiť tzv. živé komunity,
Basisgemeinden, v ktorých by sa ľudia navzájom poznali, vedeli jeden o druhom,
takže ak by mal niekto problémy, Gemeinde, cirkevné spoločenstvo, by mu
pomáhalo. Kňazi mali len čosi akoby zastrešovať, hlavné úlohy mali byť rozdelené medzi členov spoločenstva. V tom
čase určitej eufórie dostali zelenú všetci tí, ktorí sa cítili byť
povolaní v cirkvi niečo konať alebo
hovoriť. Tak sa začali aktivizovať
nielen dynamické, polootvorené skupiny veriacich, ale aj také, ktoré sa
dodnes označujú pečiatkou “konzervatívne”,
napr. Hnutie Legio Mariae alebo spoločenstvo Opus Dei, ktoré začalo
pôsobiť na území Rakúska práve v dobe kardinála Königa. Keď mu vtedy chcel
niekto vyčítať neschopnosť udržať si prehľad a to že dal povolenie pôsobiť
takým hnutiam, automaticky dostal odpoveď, ktorú kardinál vyslovil už skôr: “To,
čo nechal Boh rásť v svojej záhrade, ja
nemám právo zničiť.” Bola v tom jeho tolerancia a veľkorysosť, s ktorou
prijímal všetko nové.
Euforická situácia sa vyvíjala
ďalej a v roku 1977 sa už otvorene hovorilo o Basisgemeinden v Rakúsku – o
základných spoločenstvách. Také spoločenstvo sa zásadne líšilo od farnosti.
Zatiaľ čo farnosti sa rozkladajú na veľkej
ploche a zahŕňajú možno stovky ľudí, v základných komunitách išlo o
geograficky ohraničenú oblasť a spoločenstvo obmedzené počtom členov. Nemalo by
ich byť viac než 70, tak aby každý z nich mal prehľad o druhých, aby sa poznali
po mene; keď niekto ochorel, ostatní ho navštevovali, keď stratil prácu,
pomáhali mu nájsť novú. Kňaz bol v
spoločenstve len takým katalyzátorom, prinášal Eucharistiu, avšak inak nebol
vyvýšený nad ostatnými. Rozdiely medzi
klerikom a laikom boli zredukované na minimum, hlavnými ťahúňmi komunity boli
aktívni laici. V roku 1977 pôsobilo vo Viedni
desať takto fungujúcich základných spoločenstiev, dnes existujú hádam
ešte dve. (Iné sú v mestách Dornbirn, Landeck, Innsbruck a na iných
miestach)
V roku
1983 sa uskutočnil rakúsky národný
katolícky deň – Katholikentag. Definované bolo nielen to, čo tvorí
podstatu kresťanského spoločenstva, ale sa kládol dôraz na šírenie
Basisgemeinden:
- rešpektovanie tradície, ale
zároveň aj ochotné prispôsobovanie sa modernej dobe;
- rozdelenie pracovných úloh medzi viacerých ľudí, aby už nebol za všetko zodpovedný len kňaz;
- hľadanie nových foriem existencie –
základných spoločenstiev. Od
iných veľkých farností sa takéto
spoločenstvo líšilo i tým, že je to jedna veľká rodina, v ktorej sa všetci
poznajú a žijú podľa vzoru prvých kresťanov, ktorí si navzájom pomáhajú a
všetko patrí všetkým. Jedným z vonkajších
znakov takéhoto spoločenstva je to, čo sa dodnes praktizuje takmer vo
všetkých amerických kostoloch a sem-tam i v Európe, že pred slávením bohoslužby
privíta každého prichádzajúceho pri vchode do kostola kňaz alebo niekto z
veriacich a keď príde niekto nový, je vítaný osobitne s otázkou odkiaľ pochádza
a čo ho priviedlo do tohto kostola a spoločenstva.
Rok 1983 bol dôležitý ešte z iného
dôvodu: po prvýkrát pápež prišiel do Rakúska. Kardinál König mal už 78 rokov a pretože už skôr požiadal pápeža o
odstúpenie z úradu – podľa kanonického práva musí každý biskup dosiahnuvší 75
rokov života požiadať o uvoľnenie z funkcie – a pápež jeho žiadosti zatiaľ
nevyhovel, očakával, že sa tak stane aspoň
teraz pri návšteve pápeža vo Viedni. Ako
vzdelaný a dialógu otvorený človek predpokladal, že si o tom v príhodnej chvíli
s pápežom pohovorí a že reč príde i na jeho možného nástupcu. Pápež však
rozhovor s kardinálom odkladal na neskorší čas. Keď už taký moment nastal a
kardinál mal dojem, že by mohol s pápežom hovoriť, ten ho odbil so slovami:
“Netrápte sa tým, všetko sa skoro vyrieši.” Kardinál už ďalej nenaliehal a
čakal, až sa pápež alebo niekto z
vatikánskej kúrie ozve sám. (Je verejným tajomstvom, že to bol práve
kardinál König, kto navrhol a presadzoval voľbu kardinála Wojtylu za pápeža).
Ubehli ďalšie dva roky, nič sa nedialo a tak v
roku 1985 znovu požiadal pápeža o možnosť odstúpenia z funkcie. Medzitým
odcestoval na prednáškovú cestu do USA. Pri návrate, ešte počas cesty z Ameriky
sa z rádia dozvedel, že pápež menoval nového viedenského biskupa,
benediktínskeho mnícha Hermanna Groera. Pre Königa to bol dvojnásobný šok.
On, človek usilujúci sa celý
život o komunikáciu a transparentnosť v cirkvi, sa musí z druhej ruky dozvedať
o menovaní svojho nástupcu bez toho, aby ho požiadali o rozhovor a možnosť
vyjadriť sa. Po druhé, Groer bol celkom
neznámy človek a to málo čo sa o
ňom vedelo bolo, že z každej
doterajšej funkcie utiekol a vzdal sa jej. Kedysi pôsobil ako svetský kňaz,
funkciu mu na vlastnú žiadosť odňali a stal sa vychovávateľom v prípravnom
seminári pre budúcich adeptov kňazstva v Hollabrunnu. Tam došlo k zneužívaniu
študentov, čo ale na verejnosť preniklo až neskôr. Napokon odtiaľ Groer tiež odišiel a vstúpil
už v pokročilom veku k benediktínom do Götweigu. A tu si ho pápež sám vybral ako nástupcu na
arcibiskupský stolec do Viedne. Pritom
je známe čo preniklo na verejnosť, že meno Groer na žiadnej listine možných
kandidátov pre menovanie biskupom nefigurovalo. (V 80-tych rokoch sa v
cirkevných veciach hodne angažovala rakúska Ľudová strana – ÖVP – bohužiaľ
niekedy až priveľa a kriticky sa
vyjadrovala na adresu kardinála Königa a iných reformne – koncilu oddaných –
kňazov. I toto jej stanovisko mohlo nepriamo vyvolať potrebu svätiť na biskupov
Rímu oddaných a zbožných kňazov.)
Až teraz, po toľkých rokoch sa
verejnosť dozvedá nové informácie o tom, ako prebehla voľba Groera. V nedávno
vydanej knihe Helmuta Krätzla, pomocného biskupa Königa, Mein Leben
für eine Kirche, die den Menschen dient
(Môj život pre cirkev, ktorá slúži ľuďom) je prvýkrát uverejnený list, ktorý Helmut Krätzl napísal pápežovi a
v ňom mu opisuje situáciu v Rakúsku
a tiež sklamanie veriacich z menovania Groera na viedenského biskupa a Krenna na jeho
pomocného biskupa (str. 71–76). O existencii tohto listu sa prakticky nevedelo
a ako sám biskup Krätzl hovorí dlho uvažoval, či ho má teraz vôbec uverejniť. Nakoniec sa rozhodol pre
uverejnenie, aby na sklonku svojho života ukázal, že vtedy nemlčal, že boli i iní, ktorí nemlčali
ale ich hlasy boli umlčané z Ríma. Na list, ktorý bol napísaný
v priateľskom duchu, mu pápež stručne odpovedal prostredníctvom štátneho
sekretára kardinála Casaroliho až za štyri mesiace, kde ho ubezpečuje, že Svätý
Otec berie jeho list do úvahy a modlí sa za neho.
Kardinál König bol, touto
novou situáciou a hlavne spôsobom ako sa dozvedel o menovaní, hlboko
zasiahnutý. Z jeho najbližších kruhov preniklo na verejnosť ako trpel. Napriek
tomu si až do smrti zachoval veľkosť a charakter. Nikdy na verejnosti
nekritizoval ani pápeža, ani nového menovaného biskupa. Za zmienku stojí jedna
zdanlivá maličkosť. Keď oslavoval svoje
90. narodeniny v kruhu priateľov, kňazov a laikov, jedným z hosťov,
ktorí predniesli slávnostný prípitok bol
i jeho bývalý spolužiak zo seminára, kňaz Jantsch. Všetkých šokoval, keď
povedal: “Franz, prajem ti skorú a hlavne dobrú smrť.” Mohli by sme
povedať, aká to nehoráznosť a mohli
by sme pochybovať o tom, či ten človek má zdravý rozum, keď pri oslave
narodenín prednáša takú reč. Každý však vedel, čo tým myslí. Ako ťažko kardinál König trpí tým, čo všetko musel
v svojom pokročilom veku zažiť.
Nikto v Rakúsku s takouto
nomináciou nepočítal a bolo evidentné, že Groer sa ani svojím spôsobom
konania, ani príhovormi, ani ničím iným
Königovi nevyrovná. Veriaci začali dávať stále viac najavo svoju nespokojnosť s
tým, čo sa stalo. Podotýkam, že sa to odohralo ešte pred vypuknutím aféry so
sexuálnym zneužívaním študentov Groerem. Keď potom ale v roku 1987 došlo
k ďalšiemu menovaniu nového pomocného biskupa pre Groera, ktorým sa mal
stať Kurt Krenn zo St. Pöltenu, v tom čase všetky aktívne hnutia vo vnútri rakúskej
cirkvi – mládežnícka skupina Jungschar, Cursilio, Aktion 365, kňazi,
Männerbewegung, Basisgemeinden i všetkých 23 dekanov z Viedne sa
snažilo Krenna prehovoriť, aby neprijal svätenie na biskupa. Proti jeho
menovaniu sa písali petície. Nič nepomohlo, pápež ho vymenoval proti vôli ľudu.
(Z tej doby pochádza škodoradostná verzia známej rakúskej hudobnej omše: Groer Gott wir loben dich, Krenn wir
presein deine Stärke, 257: Großer Gott wir loben dich, Herr wir presien deine
Stärke)
To, čo sa udialo v deň
svätenia vo viedenskom Stephansdome vošlo do dejín, ale málo ľudí o tom vie
pretože sa o tom nehovorí. V ten deň sa konal Schweigemarsch – od
Heldenplatzu cez Stephansdom išiel tichý sprievod asi dvoch tisícok katolíkov,
ktorí protestovali proti sväteniu Krenna. Sprievod sprevádzala polícia ako pri
každej demonštrácii. Potom sa stalo niečo, čo nemá obdobu. Ľudia si ľahli pred
vchod do katedrály, aby Krenn nemohol do nej vstúpiť. Keď policajti videli, že
vchod je zatarasený ležiacimi telami, zdvihli Krenna nad hlavu a preniesli
ho opatrne nad telami protestujúcich dovnútra.
Tu sa musím zastaviť a ešte raz zopakovať, čo
som povedal, aby som si bol istý že chápete, čo hovorím: Polícia – proti
vôli veriacich, nad ich telami
– preniesla budúceho biskupa do katedrály. Kedysi na začiatku kresťanstva sa
stávali biskupmi adepti per exclamation,
slobodnou voľbou ľudu a tu bol niekto vysvätený na biskupa proti vôli
ľudu. Iste si viete predstaviť, čo táto
skutočnosť spôsobila v Rakúsku a v celom svete. Od tejto chvíle
začala byť voči cirkevnej hierarchii vnímavá a kritická i tá časť rakúskych
veriacich a občanov, ktorým až
doteraz bolo jedno čo sa tu deje. Pri každej ďalšej nominácii na úrad biskupa sa
diali bežne podobné protestné akcie: či už to bolo pri menovaní biskupa Klausa
Künga vo Vorarlbergu – tam tiež vtedy ľudia kričali : Aj my
sme cirkev, aj my máme právo, aby nás bolo počuť, alebo pri menovaní
Georga Edera v Salzburgu, keď sa šírili hlasy za otvorenú cirkev –
offene Kirche – v ktorej je možné hovoriť o svojich veciach nahlas
alebo Weg der Hoffnung – túžba
po ceste nádeje, ako skandovali ľudia v St. Pöltene.
Tieto biskupské nominácie ľudí
natoľko podráždili, že sa začali spájať v rôznych krajoch Rakúska
a vytvárať kritické skupiny. Počtom
síce malé, nemali žiadnu špeciálnu
platformu, ale existovali. Vytvorilo sa Fórum – združenie rôznych
zoskupení: Kirche ist Gemeinschaft (Cirkev je spoločenstvo), 9. Mai (v Holandsku vzniklo hnutie 8. máj, tak aby
sa tie čísla nemýlili), Regenswurm
(dážďovka) – aspoň vysvetlím zmysel tohto hnutia: Wir sind die, die im
Dreck, im Abfall leben, wir machen den Humus für die neue Kirche, t .j. My sme tí, čo žijú vo výkaloch
a odpadkoch, my tvoríme humus, z ktorého vyrastie nová cirkev.
Všetky tieto hnutia sa potom zjednotili a vytvorili akýsi Sammelbegriff – spoločný titul pre všetky
svoje aktivity a boli nazvané Offene Kirche Österreich – Otvorená
rakúska cirkev. Od osemdesiatych rokov sa hnutie začalo šíriť za rakúske
hranice do Nemecka, Belgicka, Holandska, Francúzska, Španielska, Portugalska,
dokonca i do komunistického Maďarska – tu bol hnacím motorom piaristický kňaz
Bulanyi Györgi v katolíckej akcii Bokor – horiaci ker (desaťčlenná
rodina prepisovala na písacom stroji s kopírovacím papierom preklady
teologických kníh. Potom všetko naložili do trabanta a išli to odovzdať na dohodnuté
miesto. Sledovala a chytila ich polícia, všetko zhabala. Po výsluchoch sa
vrátili domov a znovu pokračovali
v tejto samizdatovej činnosti) a Československa, kde túto novú,
otvorenú cirkev šíril doteraz žijúci a v minulosti tajne svätený biskup Fridolín
Zahradník. Nové hnutie silnelo a rozširovalo sa nielen čo do počtu členov,
ale aj čo počtu krajín.
Wir sind Kirche!
Potom ale prišiel rok 1995, keď ako výbuch bomby
spôsobila správa, ktorá sa objavila v týždenníku Profil (26. 3. 1995), kde akýsi Jozef Hartmann hovoril v interview
o tom, že bol pred rokmi zneužívaný terajším arcibiskupom Groerom, ktorý
v tom čase pôsobil v seminári ako duchovný. Reakcie cirkvi boli samozrejme radikálne zamietavé, avšak
bomba už vybuchla a skazu, ktorú šírila nebolo možné zastaviť. Kardinál Groer (1919 – 2003) mlčal a keď
aj odstúpil, nikdy sa k ničomu nepriznal
a svoje tajomstvo si vzal do hrobu.
Z toho času si pamätám
jednu verejnú diskusiu v televízii, ktorej sa zúčastnil pomocný biskup Kurt
Krenn a vtedajší generálny vikár Helmut Schüller, ktorý verejne pred kamerou a pred celým rakúskym národom
Kurta Krenna vyzval, aby tiež odstúpil.
Niečo také sa v Rakúsku ešte nestalo. Lenže konsekvenciou tohto vysielania nebolo to že
by odstúpil Krenn, ale že Helmuta Schüllera zbavili funkcie generálneho vikára.
Tým sa situácia vo vnútri cirkvi vyhrotila ešte viac. Na túto dobu majú snáď
najhoršie spomienky bývalí učitelia náboženstva na školách (ako vieme v Rakúsku
sa náboženstvo vyučuje i na stredných školách). Traja z nich – Dr. Thomas Plankensteiner (dnes
krajský školský inšpektor v Tirolsku),
Dr. Marta Heizerová (dnes dôchodkyňa a zástupkyňa
predstaveného WSK, bývalá asistentka na
teologickej fakulte vo Viedni) a Mag. Bernadette Wagnleitnerová (dnes
žije v ústraní, už nie je aktivistkou), ktorí sa poznali z rôznych protestných akcií, tlak
už nevydržali a o neúnosnom stave katolíckej cirkvi začali hovoriť aj
s inými ľuďmi. Podnetom k tomu bola celkom banálna reakcia manželky
Thomasa Plankensteinera, keď po vypuknutí škandálov so zneužívaním mládeže prichádzal domov znechutený a frustrovaný, že nemôže vo vyučovaní náboženstva pokračovať, pretože mu žiaci
v triede kladú neustále otázky, ako je možné že kňaz zneužíval mladých
študentov: “Jammere nicht mehr, tu etwas!” (Nenariekaj stále, ale začni
niečo robiť!) A on ozaj začal. Pri stretnutí s Martou Heizerovou a Bernadettou Wagnleitnerovou si pripomenuli,
ako v roku 1989 pri páde komunizmu vo Východnom Berlíne ľudia kričali: “Wir
sind das Volk!” (My sme národ! Inými
slovami: Nielen komunistickí predstavitelia moci majú právo užívať si
slobodu, to samé právo máme i my, ľud tohto národa.) Inšpirovaní touto akciou
rozhodli sa založiť podobné hnutie vo vnútri cirkvi, právne fungujúce
spoločenstvo a dali mu názov Wir sind Kirche! Prvým krokom v histórii tohto nového právneho
zoskupenia bolo zavedenie cirkevného referenda – Kirchenvolksbegehren.
Výraz “begehren” má však dvojaký význam: muž, ktorému sa páči určitá
žena a on by si ju rád získal – er begehrt die Frau – po nej túži, ale zároveň ju tiež požiada o ruku. Kirchenvolksbegehren
teda znamená, že cirkevný alebo Boží ľud po niečom túži – po slobode Božích
detí, po väčšej slobode, ktorá je
rovnaká pre všetkých, nielen pre biskupov a cirkevnú hierarchiu.
Referendum sa uskutočnilo v
dňoch 3. až 25. júna 1995
a podpísalo ho viac ako 500 tisíc katolíkov, takmer 10 percent všetkých rakúskych veriacich. Išlo
o týchto päť požiadaviek:
-
právo spolurozhodovať pri voľbe
biskupa, väčšie právo žien pri liturgii
-
zrušenie povinného celibátu
-
zavedenie humánnejšej sexuálnej morálky
-
zrušenie prísnych antikoncepčných opatrení, povolenie potratu
-
vrátenie pôvodného zmyslu slovu Evanjelium; Euangelion = Radostná zvesť, teda Frohe
Botschaft, nie Drohbotschaft
K tomuto niekoľko
poznámok: I keď v tom čase už
existovali počítače, začínali členovia hnutia z ničoho – rozosielali
poštou programy protestných akcií, používali obyčajný papier, lepili známky. Zo
strachu pred možnými represiami zo strany cirkevnej hierarchie – referendum
podpísalo tiež veľa kňazov, rehoľníkov a rehoľníc – všetky vyplnené formuláre
uložili do trezoru istého notára v Innsbrucku.
Veľmi stručne zhrnuté – k
založeniu hnutia “Wir sind Kirche!” prispeli tri fenomény:
-
pohyb, prúd, všetko čo sa dialo v cirkvi od II. vatikánskeho
koncilu
-
prepuknutie aféry kardinála Groera
-
svätenie biskupa Krenna, od tejto udalosti dochádza už k aktívnej
revolte.
Cirkevné reformy nemožno delegovať. Túžba po reforme vzniká na
konkrétnom mieste ako reakcia na stagnujúcu alebo spiatočnícku situáciu. Wir
sind Kirche ide o vytvorenie nového
obrazu cirkvi ako spoločenstva plnoletých, svojprávnych a nezávislých osôb.
Slovami jeho predstaveného Hansa Petra
Hurku: „Potrebujeme nájsť nový výraz pre našu vieru - vrátiť sa k tomu, čo je
pre cirkev bytostné: byť živým a funkčným spoločenstvom bez rozdielu sexuálnej orientácie alebo homosexuality,
naučiť sa prijímať názory iných, nech sú to názory konzervatívne alebo progresívne, nerobiť žiadne rozdiely medzi
mužmi a ženami, dať všetkým možnosť zastávať funkcie, ak sa na ne cítia
a sú schopní tento úrad zastávať.“
Niekto môže namietať: ale veď
o toto ide aj súčasnej cirkvi.
Hans Peter Hurka však hovorí:
„Keď jej o to ide, tak nech tak robí, my jej v tom nebudeme brániť,
práve naopak, budeme sa z toho tešiť,
pretože to je i náš – Wir sind Kirche – cieľ.“
(Wir sind Kirche má v Rakúsku
asi 1 500 členov: z toho je asi sto kňazov. Prvým predstaveným bol Dr.
Hubert Feichtelbauer: 1998-2004, odvtedy je predstaveným Hans Peter Hurka. WSK
vydáva vlastný časopis, je riadené grémiom. Za každú rakúskou diecézu je jeden
člen + kronikár a predstavený.)
Teraz niekoľko slov k ostatným
reformným hnutiam, ktoré “Wir sind Kirche!” zastrešuje, i keď podľa
Hansa Petra Hurku tomu tak presne nie je. Dokonca je trochu skeptický. Z množstva reformných hnutí nemá veľkú radosť
a skôr si myslí, že by sa všetky tieto hnutia mali spojiť do jedného
jediného, pretože čím viac ich bude, tým viacej bude narastať tlak zo strany
cirkevnej hierarchie ich rozdeliť, rozbiť… Menujem:
- Priester ohne Amt (POA) – kňazi bez
úradu (70-te roky)
- Laien Initiative –
Laická iniciatíva 2009, (Dr. Peter
Pawlowsky)
- Pfarrer Initiative
(PI) Helmuta Schüllera, založená len v
roku 2006
Priester ohne Amt
V Rakúsku žije okolo 700
kňazov suspendovaných kvôli rozhodnutiu oženiť sa. Celkove tu pôsobí okolo 3200
kňazov. Nie všetci suspendovaní kňazi sú členmi tohto dobrovoľného združenia.
Je veľa takých, ktorí po odchode z kňazstva nechcú mať s cirkvou a biskupmi nič
spoločného. Tí, ktorí sú členmi Priester ohne Amt, sa občas stretávajú na
rôznych miestach Rakúska, vo Viedni pravidelne každý druhý utorok večer.
Stretnutie začína spoločným slúžením omše, každý raz si iný kňaz pripraví texty
na čítanie, spevy, homíliu a navrhne alebo aj vedie liturgiu. Po omši nasleduje
dlhé niekedy až do polnoci trvajúce agapé. V skupine do ktorej
chodím ja, je veľa vzdelaných kňazov, ktorí kedysi pôsobili ako profesori
teológie, neskoršie vyštudovali iný odbor, väčšinou psychológiu a dnes pracujú
ako psychoterapeuti. Títo kňazi, túžiaci po oficiálnej kňazskej službe, sa
vyjadrujú k rôznym situáciám v cirkvi,
ich hlavný cieľ je však jednoduchý:
poukázať na nezmyselnosť povinného celibátu.
Laická iniciatíva
Laickú iniciatívu tvoria neklerikálni členovia cirkvi – či už muži alebo ženy. Ich hlavnou túžbou je
“deklerikalizácia” cirkvi a zásadným rozdielom je širšie zapojenie laikov
do liturgicko-eucharistickej činnosti: príprava bohoslužieb slova, kázeň, vykonávanie liturgie tam, kde nie sú kňazi,
rozdávanie sviatosti. Keď 19. júna minulého roku vyhlásili “Neposlušnosť voči
pápežovi”, urobili to týmto vyhlásením:
My, členovia rímskokatolíckej cirkvi rázne vystupujeme
proti smerovaniu súčasného vedenia hierarchickej cirkvi. Kvôli neustálemu
odvracaniu sa od II. vatikánskeho koncilu a kvôli blokovaniu reformných
požiadaviek utrpela cirkev ťažké škody.
1.
Celé desaťročia neboli realizované výsledky synod a
procesov dialógu
2.
Napriek objímaniam a odvolaniu starých exkomunikácií Rím
i naďalej znemožňuje vzájomné zbližovanie kresťanských cirkví.
3.
K zásadným znakom katolíckej sociálnej náuky patrí
subsidiarita. Vo vnútri samotnej cirkvi je však hrubo porušovaná.
4.
Povinný celibát je témou “o ktorej sa nediskutuje” napriek tomu, že kňazské manželstvá sú
uznávané v ortodoxnej cirkvi, podobne i
už u konvertovaných protestantov a v anglikánskej cirkvi.
5.
Cirkev sa zasadzuje za medzinárodné rešpektovanie
ľudských práv. Vo vnútri samotnej cirkvi však ľudské práva rešpektované nie sú.
Autoritatívny centralizmus
Za výhovorkou, že sa cirkev nemôže prispôsobiť duchu doby, vedenie cirkvi maskuje fakt, že
už od dôb Konštantínovho zmieru dochádzalo v celých dejinách k neustálemu
prispôsobovaniu sa cirkvi spoločnosti a to i napriek tomu, že spoločnosti niesli
v sebe kontroverzné prvky s kresťanstvom. Požiadavka spolurozhodovania a
zrovnoprávnenia pohlaví nie je žiaden výmysel súčasnosti v snahe napodobňovať
pravidlá demokracie. Táto požiadavka sa stala oveľa živšou práve v čase
sekularizovaného sveta ako symbol proti cirkevnému odporu. Posolstvo evanjelia
ako i život kresťanov v prvých storočiach jasne dosvedčujú, že táto požiadavka
bola veľmi reálna už vtedy.
Rímska cirkev podľahla stále viac a viac autoritatívnemu
centralizmu, ktorý je v spoločnosti 21. storočia neakceptovateľný. Nemôže sa
pritom odvolávať ani na príklad Ježiša Krista, ani na praktiky prvých
kresťanov. Biskupi nezastupujú svoje diecézy, ale sami seba vnímajú ako výkonné
orgány rímskych direktív. Hlas veriacich sa pritom čoraz viacej ignoruje. Ten,
kto sa snaží žiť za takýchto okolností svoju vieru, je postavený vo svojom
svedomí pred úlohu znovuprehodnotiť tradičnú poslušnosť voči tomuto systému a
dištancovať sa od noriem, ktoré sú v rozpore s kresťanským chápaním slobody.
Uvedomenie si
kresťanských práv a povinností
(to je nadpis? )
My, pokrstení a pobirmovaní veriaci, posilnení spoločným
všeobecným kňazstvom, cítime vo svojom svedomí povinnosť prevziať zodpovednosť
za túto naliehavú situáciu. Odmietame všetky nariadenia cirkevného práva, ktoré
okliešťujú ustanovenia ľudských práv, ktoré zamedzujú rozdelenie moci,
znemožňujú nárok na základné a slobodné právo a zabraňujú právny proces s
rešpektovaním hodnoty človeka. Žiadame novú cirkevnú ústavu. To sa vzťahuje i
na súčasné pravidlá pri menovaní biskupov. Lebo ten “kto má predsedať všetkým,
musí byť tiež zvolený všetkými.” (Pápež Lev Veľký, 461) Treba sa zamyslieť nad
legitimitou biskupov, ktorí boli zvolení do takéhoto úradu bez toho, že by mali
byť zapojení do konkrétneho života miestnej cirkvi. Spájanie farností na jednej
strane a likvidácia iných farností na strane druhej je výsledok nedostatku
kňazov, ktoré zapríčinilo samo vedenie cirkvi svojimi dekrétmi o tom, kto môže
viesť farské spoločenstvo. Nebudeme akceptovať poškodzovanie takých farských
spoločenstiev, v ktorých je zrejmá túžba po náboženskom a sociálnom poslaní.
Tieto spoločenstvá majú právo na svojho predstaveného či predstavenú. Ak nie je
biskup schopný sprostredkovať vedenie takejto farnosti, zvolia si spoločenstvá
sami svojho predstaveného. Cirkevno-právne predpisy nesmú byť prekážkou toho,
aby bola Eucharistia i naďalej vo všetkých spoločenstvách vrcholom, prameňom a
posilou kresťanskej slávnosti. Tak o tom hovorí i Liturgická konštitúcia v bode
10. Preto budeme hľadať cesty, aby sme našli laikov, ktorí budú schopní viesť
eucharistickú bohoslužbu a zároveň pri nej i kázať. Povzbudzujeme rozvedených a
znovu vydaté ženy i znovu oženených mužov k tomu, aby začali pristupovať k
prijímaniu, tak ako je to možné vo Východnej cirkvi, ktorá je súčasťou
rímsko-katolíckej cirkvi. Ako znamenie proti škandálu rozdelenia pozývame
veriacich všetkých konfesií k spoločnej oslave Pánovej večere. Žiadame našich
biskupov, aby prijali túto skutočnosť, spojili sa s božím ľudom a pričinili sa
tak k znovuzískaniu stratenej vierohodnosti cirkvi.
Neviem, čo by som ešte k týmto bodom dodal.
Nedávno som napísal text, ktorý bol tiež uverejnený v časopise Getsemany:
“Rakúsko píše cirkevné dejiny. To malé Rakúsko je ozaj pre mnohých zdrojom
nádeje.“ Keď som sa na Štedrý deň stretol na jednej viedenskej ulici s Dr.
Richardom Pickerom, ženatým kňazom, kedysi profesorom teológie, doteraz činným
psychoterapeutom i keď už má 80 rokov, povedal mi: “Peter, som tak rád, že
som sa na staré kolená dožil tohto všetkého, čo sa teraz v Rakúsku deje. Keby
mi niekto povedal – pozrite cirkev umiera, tak mu odpoviem, že neumiera. Práve
všetky tieto hnutia dobrovoľníkov, laikov, ľudí bez privilégií ktorí sa usilujú
o reformy, sú pre mňa znamením, že cirkev žije...”
Farárska iniciatíva
Výzva k neposlušnosti
Dlhodobé ignorovanie
požiadaviek na realizáciu cirkevných reforiem rímskou kúriou, ako i nečinnosť
biskupov, nám nielen dovoľuje, ale v našom svedomí nás priam vyzýva k
samostatnému konaniu.
1.
Počas každej bohoslužby
vyslovíme v spoločných modlitbách prosbu za realizáciu cirkevnej reformy.
Berieme vážne slová Písma: Proste a bude
vám dané. Pred Bohom platí právo slobody slova.
2.
Nebudeme brániť ľuďom
s dobrým úmyslom v tom, aby prijali eucharistiu. To platí predovšetkým pre
rozvedených a znovu zosobášených, ako i pre členov iných kresťanských cirkví a
v niektorých prípadoch i pre tých, čo vystúpili z cirkvi.
3.
V nedeľu a vo sviatok nebudeme
celebrovať viacero omší a nebudeme povoľovať slúžiť omše kňazom, ktorí sú na
cestách, ako ani tým kňazom, ktorí sú cudzí miestnemu spoločenstvu. Je lepšie
sláviť samostatne zorganizovanú bohoslužbu slova než konať liturgické divadelné
hry.
4.
V budúcnosti budeme nazývať
slávenie liturgie božieho slova s udeľovaním sv. prijímania ako "nekňazskú
eucharistickú slávnosť." Takto budeme svätiť nedeľu v tejto dobe
nedostatku kňazov.
5.
Zákaz kazateľskej činnosti pre
kompetentne vzdelaných laikov a učiteľov či učiteľky náboženstva budeme
ignorovať. Práve v ťažkých dobách je potrebné ohlasovať slovo Božie.
6.
Budeme sa usilovať o to, aby
každá farnosť mala svojho duchovného vodcu: muža alebo ženu, ženatého alebo
slobodného, či už vo funkcii úradnej, t. j. na plný úväzok alebo vo funkcii
dobrovoľníka. Nebudeme podporovať zlučovanie farností, ale presadzovať nový
kňazský obraz.
7.
Budeme využívať každú verejnú
príležitosť k tomu, aby sme šírili myšlienku pripustenia žien ku sväteniu, ako
i povolenie, aby ženatí kňazi mohli slúžiť omšu. Považujeme ich za Boží dar, za
kolegyne a kolegov v duchovnej službe ľuďom.
Okrem toho sme solidárni s tými kolegami, ktorí
kvôli uzavretiu sobáša nemôžu vykonávať kňazskú službu. Sme solidárni i s tými,
ktorí napriek vzťahu naďalej vykonávajú svoj kňazský úrad. Obidve skupiny
počúvajú hlas svojho svedomia, tak ako to konáme i my týmto protestom. Vidíme v
nich podobne ako v pápežovi či v biskupoch, "našich bratov." Čo má
znamenať výraz "spolubrat"
nevieme. Jeden je náš majster - my
všetci sme bratia a sestry. Medzi
kresťankami a kresťanmi by sme sa mali nazývať len takto. Preto teraz
povstávame, o to sa chceme usilovať, za to sa chceme modliť. Amen.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára