Udelenie
cien členom niekdajšej podzemnej cirkvi v Československu 2. apríla
2011 vo Viedni Nadáciou Herberta Haaga
O
zločinoch komunizmu bolo napísané a povedané od doby pádu
berlínskeho múru veľmi veľa. Niekedy snáď až toľko, že mnohí
ľudia dnes vravia: stačilo, nadišiel čas venovať sa iným témam,
nemôžeme sa stále prehrabávať v minulosti. Oveľa markantnejší
je postoj mladej generácie, ktorá komunizmus nezažila. Skoro nikto
z dnešných mladých ľudí sa o túto dobu nedávnej histórie
nezaujíma. Je to prejav únavy, či nezáujmu o poznanie vlastných
koreňov alebo naše zameranie sa na riešenie akútnych problémov,
do ktorých nás postavil dnešný často hektický a existenčným
strachom poznamenaný život?
proti
zabudnutiu
Profesor
Hans Küng, *1928, jeden z najvýznamnejších teológov
súčasnosti, predseda švajčiarskej nadácie Herbert Haag Stiftung,
ktorá ocenenie niektorým členom bývalej tajnej cirkvi udeľovala,
v otváracej reči okrem iného povedal: „Táto cena je znakom
proti zabudnutiu...“ Proti akému zabudnutiu?
Tí
z nás, čo dobu komunizmu zažili ako neznesiteľné jarmo,
atmosféru dusna, prostredie ovládané lžou a šikanovaním,
si pamätajú, že silu na prežitie dávala iba sila prameniaca z
ich vnútornej slobody, lebo tá vonkajšia neexistovala.
Komunisticko-eštebácko-donášačský systém prenasledoval viaceré
skupiny obyvateľov, jedným z jeho najväčších „triednych“
nepriateľov bola katolícka cirkev. Tá síce nemala žiadnu armádu,
ani tajné bunkre či skrýše plné munície. Mala však ideové
bohatstvo, a to považoval vtedajší komunistický režim za tak
nebezpečné, že neváhal použiť proti cirkvi tie najbrutálnejšie
zákroky.
V
roku 1950 z jedného dňa na druhý boli zlikvidované všetky
kláštory na území bývalého Československa. Rehoľníkov
pozvážali buď do väzníc či iných budov, vo vykonštruovaných
súdnych procesoch odsúdili za velezradu na 20 i viac rokov, kňazom
odobrali štátny súhlas a poslali ich buď do väzníc alebo do
pracovných táborov. Diabolstvo tohto režimu však spočívalo v
tom, že navonok sám seba proklamoval za najdemokratickejšie
zriadenie na svete a zároveň šíril lžami podloženú propagáciu
o tom, že v Československu existuje náboženská sloboda a že
ľudia môžu verejne chodiť do kostola. Mohli. Určitej časti
kňazov štátny súhlas ponechali. Za akú cenu?
Na
nátlak zhora bola zriadená organizácia Pacem in terris – pokoj
na zemi – voľne nazývaná: komunistická strana kňazov. Boli to
kňazi lojálni režimu. Pokiaľ chceli byť v pastorácii, museli
urobiť niečo, čím si naklonili na svoju stranu komunistický
režim. Kňazské semináre boli zrušené, ponechali len dva: v
Litoměřiciach a v Bratislave. Kandidáti kňazstva boli striktne
vyberaní nie podľa cirkevných noriem, ale podľa posudku
komunistickej strany.
Na
slávnostnej ceremónii prehovorilo niekoľko známych osobností z
oblasti teológie a cirkevných dejín. Prof. Hans Jorissen,
emeritný profesor dogmatiky z Bonnu, jeden z najväčších
odborníkov na otázku cirkevného života v komunistickom
Československu, spomenul interview s bývalým pražským
arcibiskupom kardinálom Vlkom, ktoré uverejnili noviny “Lidová
demokracie” v roku 1992. Kardinál Vlk začal študovať na
teologickej fakulte v Litoměřiciach v roku 1964,v roku 1968
bol vysvätený na kňaza. Každý študent teológie robil
kompromisy určitého stupňa, pretože mal strach o svoje štúdium,
prácu či existenciu. I on sa priznáva k tomu, že sa na tom
systéme strachu spolupodieľal: “Stále si pamätám na rôzne
nepríjemné oslavy, na ktorých som musel byť prítomný. No
zúčastňoval som sa ich, pretože stať sa kňazom som považoval
za svätú vec.”
podzemná
cirkev
Bývalý
režim totálne ochromil cirkevné štruktúry, znemožnil kontakt s
vedením cirkvi na vlastnom území i v Ríme a zlikvidoval
prejavy náboženskej slobody. Vychovával kňazov podľa svojich
predstáv. Morálne chatrné osoby, až na niekoľko čestných a
krásnych výnimiek, paradoxným spôsobom mali ohlasovať Kristovo
Evanjelium o pravde, spravodlivosti, poctivosti, čistote charaktere,
o slobode... Toto bolo podhubím vzniku novej, navonok neviditeľnej,
tajnej podzemnej cirkvi. Rodila sa veľmi pomaly, nechcene,
neplánovane, často v tých najnepredstaviteľnejších podmienkach
väzníc, avšak rodila sa akoby pod tým najjemnejším závanom
Ducha svätého, ktorý vanie kedykoľvek a ako chce. Rodila sa ako
odpoveď, ako konzekvencia na vzniknutú situáciu. Oficiálna cirkev
vlastne neexistovala – existovalo však Kristovo Evanjelium, to sa
všemožnými spôsobmi pašovalo i do väzníc; existovali múdri a
vzdelaní kňazi a rehoľníci; existovali odvážni kresťania, pre
ktorých najväčším ideálom, dávajúcim silu prežiť, sa stal
Kristus a jeho duch.
Akoby
na povel, sčista-jasna, títo ľudia roztrúsení po väzniciach,
panelákových bytoch či pracoviskách, bez akejkoľvek
možnosti komunikovať medzi sebou (neexistovala možnosť faxov,
e-mailov, nie vždy bola možná telefonická a listová
korešpondencia) vytvorili na celom území Československa malé
skupinky, ktoré chceli navzdory tejto situácii naplno žiť
Evanjelium. Malé kresťanské spoločenstvá, mladí muži i ženy,
sa rozhodli radikálne, bez možnosti kláštorných budov a
rehoľných habitov, žiť duchovný život.
Všadeprítomný
komunisticko-eštebácky systém začal týchto kresťanov kruto
prenasledovať. Viacerí z nich museli zaplatiť za tajné aktivity
životom. Kňazi vyučovali po domoch a bytoch katechizmus,
ohlasovali Evanjelium. Tí, čo boli predtým vo funkcii biskupov,
profesorov teológie, tajne vyučovali a pripravovali na kňazstvo
iných. Len jedno si netrúfali. Kontakt s vedením cirkvi v Ríme
bol prerušený a znemožnený, preto nemali odvahu svätiť nových
kňazov a biskupov. Nadväzovali sa však tajné kontakty s veriacimi
v Poľsku a vo východnom Nemecku (NDR), kde cirkev nebola ani
zďaleka tak prenasledovaná ako v Československu. Mnohí z tajne
študujúcich teológov boli v týchto krajinách tajne vysvätení,
napríklad pražský kňaz prof. Dr. Tomáš Halík vysvätený
tajne v Erfurte.
Felix
Davídek
Medzi
neoficiálne kresťansko-teologicko-formačné centrá patril i okruh
ľudí tajne sväteného biskupa z Brna Felixa Maria Davídka. Na
kňaza bol vysvätený v roku 1945. Keď prišiel komunizmus,
podobne ako mnoho iných kňazov a rehoľníkov, i on sa pokúsil
o útek cez rieku Moravu do Rakúska. Chytili ho. Za pokus o útek
a náboženské aktivity bol odsúdený na 24 rokov väzenia, po
všelijakých amnestiách si odsedel necelých 15 rokov, prepustili
ho v roku 1964. Bol pozoruhodne vzdelaný kňaz. Okrem teológie
vyštudoval prírodné vedy, medicínu a psychológiu. Napriek
krutej dobe mal nielen obrovskú víziu, ale i nadšenie a zápal
pre šírenie Evanjelia.
Jedna
z ocenených cenou Herberta Haaga, Ludmila Javorová, *1932, ktorú
biskup Davídek vysvätil ako prvú ženu v roku 1970 do funkcie
kňaza, vo svojej ďakovnej reči o Davídkovi povedala: „Úlohou
tých, čo sú hore a riadia spoločnosť by mala byť ich obrovská
vízia budúcnosti, pričom oni sú celým svojim životom zakorenení
v súčasnosti. Davídek tento dar mal.“
V
situácii, ktorá v tej dobe existovala, si trúfol niečo, čím
predbehol dobu o celé desaťročia - Kristus bol pre neho najvyšším
ideálom. Nemohol sa vnútorne zmieriť s obrazom morálne
skorumpovaného kňaza, akého vtedy produkoval režim. Napriek tomu,
že mnoho ľudí dúfalo a očakávalo pád komunizmu, v dobe
50. a 60. rokov predstava o takomto páde bola
prakticky nereálna. Vedel o všetkých zákernostiach, akých
bol ten režim schopný, odhodlal sa teda ku krokom, ktoré sú
dodnes označované za prorocké. Nechcel riskovať a posielať
adeptov na kňazstvo do Poľska a NDR, rozhodol sa ich svätiť
sám. Aby predišiel upodozrievaniu zo strany tajnej polície, ktorá
sledovala slobodných mužov a slobodné ženy, či náhodou
nemajú kontakty so zakázanými rehoľníkmi, rozhodol sa svätiť
na kňazov i ženatých mužov. Bolo to na tú dobu veľmi odvážne
rozhodnutie. Davídek bol však zdatným teológom a biblistom, okrem
toho strávil tisícky hodín v diskusiách vo väzniciach s inými
teológmi, biskupmi a kňazmi. Vedel veľmi dobre, aké boli praktiky
prvých kresťanov, keď bolo svätenie ženatých mužov
samozrejmosťou. No Davídek šiel ešte ďalej. Rozhodol sa pre
krok, ktorý bol na tú dobu priam prorocký. Rozhodol sa svätiť
ženy.
nadácia
a ceny
Nadácia
Herberta Haaga zo Švajčiarska je nadáciou podporujúcou slobodu v
cirkvi. Za svoj cieľ si určila službu odhodlanej a ekumenicky
orientovanej viere. Svoje ceny rozdáva osobnostiam a inštitútom,
ktorí sa vyznačujú slobodným či odvážnym myslením a konaním
uprostred kresťanstva. Jej zakladateľ Herbert Haag bol
jedným z najväčších teológov 20. storočia. Pôsobil ako
profesor starého zákona na Katolícko-teologickej univerzite v
Tübingene (1960 – 1980). Je autor mnohých kníh a publikácii a
všeobecne uznávaný ako veľký bojovník za ľudskú cirkev.
V
otváracej reči celej ceremónie prof. Hans Küng spomenul okrem
iného i dôvod voľby miesta pre tohtoročné udelenie cien:
Donaucity - Kirche – vo Viedni. Kostol Dunajskomestskej štvrti vo
Viedni je moderná stavba v supermodernom prostredí. Na jednej
strane vyvýšená trať metra vychádzajúca z útrob mosta nad
Dunajom – Reichsbücke, na druhej strane obrovské budovy UNO-city
– viedenskej pobočky úradov tisícok zamestnancov z celého sveta
pracujúcich pre medzinárodnú organizáciu OSN z New Yorku - s
kulisou iných moderných kongresových centier.
Uprostred
týchto monumentov dnešnej epochy stojí čierna hranatá kocka –
kostol Donaucity. Zvnútra je osvetlený farbou hrejivého interiéru,
ktorý je celý z dreva a zároveň ožiarený netradične
zabudovanými oknami. Jedno z nich je v podobe zvláštnej elipsy
priamo v strope hranatej budovy. Lúče svetla, ktoré cez okno
vchádzajú, osvetľujú oltár nachádzajúci sa priamo pod nim.
„Toto moderné prostredie nám má pripomenúť, že cirkev nielen
ako spoločenstvo, ale i ako budova“ (nemecké slovo cirkev -
„Kirche“ má obidva významy) „nie je len statická, od
spoločnosti ľudí, myslenia a kultúr oddelená budova a
spoločenstvo, ale je to niečo živé, dynamické, niečo čo je
neustále v pohybe a zároveň integrované do života."
šesť
bodov memoranda
Felix
Maria Davídek a jeho okruh takéto spoločenstvo predstavovali,
i keď to bolo za hlbokej totality a izolácie a bol by hriech, keby
sme na to zabudli a nedokázali si ich prínos vážiť a oceniť.
Hoci boli izolovaní od diania celosvetovej cirkvi a nemali možnosť
dozvedieť sa, o akých teologických témach sa v tom čase v
cudzine diskutuje, bol tam duch doby a o tom, čo sa Davídek
odhodlal vykonať, sa diskutovalo v slobodných cirkevných kruhoch v
Nemecku už od roku 1962. Akoby i on, v tajnom neexistujúcom spojení
s touto reformnou časťou cirkvi na Západe, predbehol dobu a
uvažoval o tom, o čom sa už všeobecne verejne hovorilo a
publikovalo, o tom, čo sa stalo neskôr predlohou pre II.
vatikánsky koncil.
Výsledkom
trojročnej práce bolo memorandum, ktoré popisuje šesť foriem -
šesť "premenných" možností kňazskej pôsobnosti,
ktoré by sa dali zjednodušene formulovať takto:
1.
Kňazské povolanie je možné vykonávať i popri iných
zamestnaniach.
2.
Kňazom môže byť človek i na krátku dobu, nie trvalo.
3. Kňazské povolanie
môže vykonávať aj človek, ktorý sa venuje politike či
odvetviam, ktoré sa zdajú byť z dnešného pohľadu nezlučiteľné.
4. Kňaz nemusí mať
akademické vzdelanie.
5. Celibát nie je
podmienkou pre kňazstvo.
6. Na to, aby bol človek
kňazom, nemusí byť mužom, kňazom môže byť i žena.
Z
dnešného pohľadu je však zaujímavé i memorandum nemeckých
teológov, publikované 9. februára 1970, ktoré vážne spochybňuje
celibát a otvára novú cestu pre ženatých kňazov - toto
memorandum podpísal totiž vtedy okrem iných nemeckých teológov i
Joseph Ratzinger - terajší pápež Benedikt XVI. Publikované v
rakúskom mesačníku "Datum", apríl 2011, na
stranách: 80 – 83.
pravda
a sloboda
Postupne
prichádzali k pultu iní významní rečníci hovoriaci o význame
Davídkovho pôsobenia v podzemnej cirkvi. Na prvom mieste už
spomenutý Prof. Hans Jorissen. Predniesol fulminantnú oslavnú reč
na F. M. Davídka a jeho odvážny čin. Z jeho myšlienok vyberám:
“Veritas vincit - pravda vítězí“ - motto sa nachádza
aj na prezidentskej vlajke Českej republiky. Pápež Benedikt XVI.
použil tento citát pri svojej návšteve na pražskom hrade 27.
septembra 2009, kde ho mierne pozmenil a aplikoval na výrok Kristov:
“Pravda vás oslobodí” (Ján 8,32). Povedal: “Pravda je hlavná
norma slobody”.
Pravda
a sloboda sú teda súrodencami. Pravda zvíťazí, nakoniec sa
presadí. Pretože tu a teraz nejde len o česť, ale snáď o oveľa
viac, o čestnú záchranu odvážneho, nebojácneho, nezastrašeného
človeka, kresťana, kňaza a biskupa, ktorý nikdy neváhal vlastným
zápalom a nasadením svojho života pod hrozbou
ateisticko-komunistickej diktatúry dať Evanjeliu a z neho
vychádzajúcej cirkvi slobodný priestor pre neskrátené
ohlasovanie a sakramentálne šírenie spásy. Slobodný priestor.
Možno vám to znie čudne, ako protiklad - slobodný priestor v
podzemí, v katakombách. Hovoríme však o tajnom
biskupovi Felixovi Maria Davídkovi, ktorého spomienka a česť
práve v cirkevných kruhoch, ba dokonca v najvyšších
cirkevných kruhoch, bola zranená mnohorakým spôsobom. Zamlčovaním
faktov a prostredníctvom nepodložených a nespravodlivých
dezinformácií.“
Profesor
Jorissen poukázal tiež na tvrdú, neakceptovateľnú kritiku
Vatikánu voči Felixovi Maria Davídkovi a okruhu ľudí, ktorí s
ním spolupracovali, ktorých vysvätil na kňazov či biskupov.
Vatikán vedel o existencii podzemnej cirkvi a pretože nemal možnosť
zasahovať do diania cirkvi v období totality, mlčal. Až keď sa
rozniesli informácie o tom, že Davídek svätí ženatých mužov a
ženy, Vatikán hľadal cesty, aby zákaz tejto činnosti Davídkovi
sprostredkoval. Tá cesta bola vtedy oficiálne nemožná, ale
Davídkovi predsa len doručená bola. Pretože iné možnosti
diskusie, komunikácie či vysvetlenia na túto tému možné neboli,
začala oficiálna cirkev ústami vtedajšej prorežimnej katolíckej
hierarchie šíriť o Davídkovi informácie, že je to
schizofrenik a psychicky ťažko chorý človek. Nikto nikdy však
žiadne seriózne vyšetrenie nikomu nepredložil.
po
páde komunizmu
Keď
padol komunizmus, Vatikán pod vedením pápeža Jána Pavla II.
ponechal otázku zapojenia tzv. podzemnej cirkvi do oficiálnych
štruktúr novému vedeniu oficiálnej hierarchie. Felix Maria
Davídek bol už vtedy mŕtvy, keďže však žil predtým v Brne,
musel jeho situáciu riešiť nový brnenský biskup Vojtech Cikrle.
Ten bez toho, aby viedol rozhovory s kňazmi a biskupmi, ktorých
Davídek vysvätil, oslovil v roku 1992 psychologičku, ktorá svojho
času o Davídkovi napísala, že bol schizofrenik a ťažko
psychicky chorý, aby napísala nový lekársky posudok. Davídek bol
vtedy už 4 roky po smrti. Tento posudok sa odložil ad acta a celá
kauza okolo biskupa Davídka a jeho svätenia bola zo strany
oficiálnej cirkvi definitívne uzavretá. Kňazi, ktorých vysvätil
dnes žijú inkognito, v ústraní, mnohí už umreli.
Davídek
sa stal mučeníkom nielen v období komunizmu, ale ukameňovala ho
nakoniec i vlastná hierarchická cirkev. Na adresu biskupa Vojtecha
Cirkeleho prof. Hans Jorissen dodal: „O kňazských seminároch za
komunizmu sa vedelo, že sú to také učňovské školy pre
miništrantov povolené z milosti ešetbáckého režimu a študenti
si mohli dovoliť len to, čo im z milosti tohto režimu
povolili ich predstavení. Vojtech Cikrle bol posledným z takto
fungujúcich rektorov litomeřického seminára...”
reformne
orientovaní katolíci
Za
najvýznamnejší prejav zo všetkých, ktoré ako laudatio na
podzemnú cirkev odzneli, však považujem prednášku prof. Waltera
Kirchschlägera, *1947, z Univerzity v Luzerne, kde je
jedným z najuznávanejších profesorov v Európe na výklad
nového zákona. Tento profesor, pôvodom Rakúšan, je synom
niekdajšieho rakúskeho prezidenta Rudolfa Kirchschlägera, Slovákom
a Čechom dobre známym z roku 1968, kedy ako rakúsky
veľvyslanec v Prahe po invázii Rusov otvoril rakúske hranice
tisícom utečencov.
Aj
Prof. Kirchschläger bol ocenený tohtoročnou cenou Herberta Haaga.
Za to, že sa venuje ako oficiálny katolícky teológ a profesor i
takzvaným sporným či kritickým otázkam. Profesor je
charizmatická osobnosť, vysoký muž, s nádherným prednesom,
žiariacimi očami, veľký duch. Jeho myšlienky využívajú všetky
reformné hnutia pôsobiace v Európe. V Rakúsku sú to Priester
ohne Amt (Kňazi bez úradu), Wir sind Kirche (I my sme
cirkev), Pfarrer Initiative (Iniciatíva farárov) a
Laienitiative (Iniciatíva laikov).
Možno
i z tohto dôvodu bol kostol 2. apríla tak preplnený. Bolo tam
mnoho aktívnych kresťanov zo všetkých reformných hnutí, ktorí
si nechceli nechať ujsť prednášku profesora. Jeden z rakúskych
kňazov, ktorý vedľa mňa sedel a o ktorom viem, že je veľmi
aktívny v realizácii cirkevných reforiem, výstižne
charakterizoval atmosféru v tom nabitom kostole poznámkou, ktorú
vyslovil sám pre seba: „To je neuveriteľné, je tu azda zastúpená
všetka „alternatíva“. Inými slovami - celé nemecky hovoriace
reformne orientované katolícke publikum. Lenže boli tam
zástupcovia niekdajšej tajnej cirkvi a terajšieho reformného
hnutia i z Čiech, Moravy a Slovenska: bývalý tajne svätený
biskup z Prahy Jan Konzal, *1935, aktivistka Margita
Marková, *1965, dcéra vysväteného ženatého kňaza z tajnej
cirkvi, zakladateľ teologicko-filozofického fóra Teoforum Karol
Moravčík, *1952, z Bratislavy a mnohí mnohí iní.
život
v slobode
Zatiaľ
čo profesor Jorissen vo svojom príhovore vysvetlil dôvody vzniku a
pôsobenie podzemnej cirkvi, o ktorom sa raz budú učiť adepti
teológie v cirkevných dejinách všade na svete, profesor
Kirchschläger vysvetlil biblicko-novozákonne argumenty, podložené
praktikami prvých kresťanov, oprávňujúce k tomu, čo v období
komunizmu konala podzemná cirkev na území celého Československa
vrátane odvážnych a prorockých vízií, akými bolo svätenie
ženatých mužov a žien za kňazov osobou Felixa Maria Davídka.
Kresťanstvo má zmysel vtedy, ak sa žije v spoločenstve a ak toto
spoločenstvo je kvasom, životodarnou silou pretvárajúcou
spoločnosť. Duch a pravda dáva životu novú dimenziu, jej ovocím
je život v slobode. Podstatou cirkvi je duch – viera a nádej. V
prípade pojmu viera použil Kirchschläger nemecké slovo Glaube
a jemu podobný, avšak diametrálne odlišný výraz Kleinglaube
- malomyseľnosť. Chcel tým povedať, že symbolom veriacich
katolíkov vždy bol optimizmus, nádej, veľkorysosť, sloboda
myslenia a nie uzatváranie sa či utiekanie sa k prejavom
malomyseľnosti, škrupulanstva a chorobnej priľnavosti na určitých
prejavoch či zažitých formách náboženstva.
Bohatým
množstvom výberu citátov z listov apoštolov, hlavne sv.
Pavla – začínajúc jeho výzvou v liste Galaťanom: „Kristus
vás povolal ku slobode...“ (Galaťanom 5,13), výrokmi Krista, ako
i cirkevných otcov a hlavne dokumentmi II. vatikánskeho
koncilu (1962 – 1965) dokumentoval praktiky kresťanov v rôznych
dobách ako reakcie na „znamenia doby“. Ako aplikáciu ducha
Evanjelia na konkrétnu historickú, kultúrnu a geopolitickú
situáciu, nie ako stagnáciu, skostnatené pridržiavanie sa
určitých štruktúr – lebo kresťanstvu nikdy nemalo ísť „len
o štruktúry, ale hlavne o ohlasovanie Evanjelia“.
V
ústach Kirchschlägera zaznelo Aggiornamento – prispôsobenie sa –
to čarovné a ušľachtilé slovo niekdajšieho pápeža Jána
XXIII., ktorým zvolal II. vatikánsky koncil, aby tak
prostredníctvom koncilu naštartoval celú cirkev k revízii svojho
poslania a návratu ku koreňom, ktoré položil Kristus. Kristus
prišiel preto, aby nás oslobodil, aby nám pomohol zmeniť myslenie
a život tak, aby sme životom dokázali ísť ako vzpriamené a
slobodné bytosti. Kam sa však dnes podel tento Kristov duch? Kam sa
podel duch II. vatikánskeho koncilu? Namiesto toho, aby si kresťania
uvedomili, aký poklad mali vo svedectve a živote kresťanov a
podzemnej cirkvi Československa, v odvážnych a prorockých
praktikách, tak čistých a úprimných, aký len duch Kristov môže
byť, zmietla hierarchia tento dar ako odrobinky jedla na zem a
zahrabala ho pod koberec.
Ten
živý duch, tá čistá a priezračná voda pravého kresťanského
myslenia a praktík bola opečiatkovaná ako nežiaduca. „Cesta
podzemnej cirkvi nebola zastavená totalitným komunizmom, ale
totalitou... Toto pohoršenie zostáva. Zostáva však i znamenie
doby - zostáva signál k prebudeniu, ktorý znamená viac, než len
impulz k zamysleniu.“ Po týchto slovách profesora
Kirchschlägera nasledoval búrlivý aplauz. Ako posledný rečník
prehovoril bývalý politik Dr. Erhard Busek, *1941, ktorý
bol v období tesne po páde komunizmu rakúskym vicekancelárom. Aj
on vyjadril svoj obdiv a vďaku odvážnej podzemnej cirkvi.
odvaha
konať
Okrem
ceny in Memoriam tajnému biskupovi Felixovi Maria Davídkovi, *1921
- †1988, tajnej kňažke Ludmile Javorovej z Brna, dostal cenu i
Slovák Dušan Špiner, *1950, najbližší spolupracovník Davídka.
I keď jeho kňazské a biskupské svätenie oficiálna cirkev
uznala, rozhodol sa kvôli intrigám a nactiutŕhačstvu zo strany
oficiálnej cirkvi radšej odísť a dnes pôsobí ako docent
filozofie na univerzite v Olomouci.
Cenu
dostal i biskup Václav Malý z Prahy, *1950, ktorý taktiež za
komunizmu pôsobil v podzemí, bol signatárom Charty 1977 a po boku
Václava Havla jednou z najdôležitejších osobností napomáhajúcim
pádu komunizmu v roku 1989. Biskup Malý sa však prevzatia ceny
nezúčastnil, hoci to pár mesiacov predtým, keď mu udelenie ceny
oznámili, prisľúbil. Ospravedlnil sa listom. Z podtónu listu bolo
evidentné, že ako oficiálny zástupca cirkevnej hierarchie si
nemôže dovoliť prevziať cenu po boku osôb, ktoré vysvätil
biskup Davídek...(!) Profesor Kirchschläger bol ocenený za odvážne
texty vyzývajúce k odvahe a slobode v cirkvi. V jeho ďakovnej
reči bolo cítiť nesmierne dojatie a pokoru. Pre neho očividne
nebol problém cenu prevziať tak ako to biskup Malý nedokázal.
Cena
bola dotovaná finančnou čiastkou a veľkou bronzovou medailou. Na
jednej strane bol reliéf nadácie Herberta Haaga, na druhej strane
holubica, symbol života, ktorú kedysi po potope vypustil Noe a pod
ňou bol citát žalmu 124, 7: „Sieť sa roztrhla, sme slobodní“.
Myšlienka,
ktorá sa často v rôznych obmenách opakovala a bola akoby mottom
celej slávnosti znela: Aussergewöhnliche Situation erfordet
aussergewöhnliche Massnahmen (Výnimočná situácia si vyžaduje
výnimočné riešenia.). Okruh ľudí okolo biskupa Davídka mal
víziu a odvahu takto konať.
Ceremónie
sa nezúčastnil žiaden člen oficiálnej hierarchickej cirkvi ani z
Čiech, ani zo Slovenska, ani z Rakúska. V kostole bolo prítomných
mnoho kňazov, jeden z nich, v Rakúsku veľmi uznávaný, Helmut
Schüller, *1952, niekdajší prezident charity, bývalý
generálny vikár kardinála Schönborna, musel odstúpiť kvôli
kritickým názorom. Dnes duchovný pre vysokoškolákov a zároveň
farár v jednej dedine blízko Viedne, predniesol laudáciu na
profesora Kirchschlägera.
Za
povšimnutie však stojí, že i keď sa tejto udalosti nezúčastnil
žiaden biskup, kúsok odo mňa sedel, robil si usilovné poznámky
a tlieskal, oficiálny hovorca kardinála Schönborna pán Erich
Leitenberger.
stálo
za to prísť sem
Počas
debaty pri občerstvení po skoro tri a pol hodinovej slávnostnej
ceremónii a nádherných prednáškach významných osobností, som
sa rozprával i s Antonom Srholcom, osemdesiatročným kňazom
z Bratislavy, charizmatickou osobnosťou považovanou za posledného
žijúceho proroka na Slovensku (prežil 10 rokov v uránových
baniach v Jáchymove za to, že kedysi chcel, podobne ako Davídek,
utiecť do Rakúska). Povedal mi: „To, že tu dnes nie je ani jeden
jediný člen katolíckej hierarchie, vnímam ako premárnenú šancu
podať si navzájom ruky a zmieriť sa. Historický fakt, že za
komunizmu trpela a niesla kríž najviac práve táto časť cirkvi,
už dnes nikto nemôže odškriepiť. Zatajovať, tutlať, nehovoriť
o tom pre budúce generácie, je do neba volajúci hriech.“ Anton
Srholec bol zo slávnosti nadšený a jeho výrok: „Stretlo sa tu
najzdravšie a najšľachetnejšie jadro cirkvi“ hovorí za všetko.
„Wien war der Reise wert“ (Naozaj stálo za to prísť
dnes do Viedne.) boli záverečné slová synovca pána Herberta
Haaga.
V
ďakovných rečiach Dušana Špinera a Ludmily Javorovej zazneli
solidárne myšlienky spolurozdelenia vzácnych vyznamenaní pre
všetky tie stovky či tisíce bezmenných a nemenovaných odvážnych
kresťanov z podzemnej cirkvi. Aplauz, ktorý patril Ludmile
Javorovej nemal konca. Všetci povstali a nekonečne dlho tlieskali,
tak, ako to býva pri výnimočných predstaveniach hercov či
operných spevákov.
Na
záver ešte dva texty. Jeden z ďakovnej reči Dušana Špinera,
druhý je preklad z čerstvo vydanej knihy, ktorá sa na tejto
slávnosti prvýkrát predávala: Die verratene Prophetie
(Zradené proroctvo) od Erwina Kollera, Hansa Künga a Petra
Križana. Dušan Špiner: “Sloboda je jedna z najväčších
hodnôt aj v cirkvi. Eugen Drewermann, jeden z prvých ocenených
nadáciou Herberta Haaga, si sám odpovedá na otázku, ako ešte
možno postaviť most porozumenia. Cituje odpoveď Dona Carlosa
Veľkému inkvizítorovi: Súhlaste so slobodou myslenia pane.”
Ludmila
Javorová, po tom, čo jej brniansky biskup v roku 1996 oficiálne
odovzdal dekrét zákazu praktikovať a čo i len rozprávať o tom,
že bola vysvätená Davídkom za kňaza, píše: „...Škoda, že
sa ma nikdy nikto nepýtal, ako došlo k mojej vysviacke, prečo
som sa rozhodla prijať ju, za akých podmienok a ako som vďaka
tomuto sväteniu pracovala. Zákaz bol vyslovený, avšak nikoho už
nezaujímalo, čo sa bude diať ďalej. To cirkev vôbec nezaujíma.
Rešpekt a uznanie pre ženy existuje len formálne, na papieri. Česť
niekoľkým výnimkám, ktoré som mala možnosť poznať. Zrieknuť
sa niečoho, s čím som sa dvadsaťpäť rokov identifikovala, s čím
som pracovala a čo som neustále rozvíjala? Je to vôbec možné,
odňať odo mňa niečo, čo som dostala ako Boží dar? Nie! To
neprichádza do úvahy, za to je zodpovedný len Duch svätý. A keby
som sa i mýlila, akým právom by ma mohli takým neznesiteľným
konaním donútiť k poznaniu pravej pravdy?“ (Die
verratene Prophetie, str. 70)
P.S.
I
keď je možné prečítať si na stránkach internetu všetky
doslovné prejavy univerzitných profesorov a hostí, ktoré na
ceremónii zazneli, dočítal som sa na oficiálnej stránke rakúskej
katolíckej cirkvi KATHPRESS nemilú polopravdu. Záverečné
slová prof. Waltera Kirchschlägera zazneli takto: "Der Weg
der Verborgenen Kirche wurde nicht durch den Kommunismus, aber er
wurde totalitär ... gestoppt." (Cesta Tajnej cirkvi nebola
zastavená komunizmom, ale totalitou.). Búrlivý aplauz v kostole
nenechal nikoho na pochybách, že profesor Kirchschläger má na
mysli: „totalitou Vatikánu“.
Na
zmienenej webovej stránke však tieto slová boli preformulovaná
takto: „Walter Kirchschläger, biblický vedec na univerzite
v Luzerne, označil cestu „Tajnej cirkvi“ ako „znamenie
doby“ a „signál“ vyzývajúci viac než len k zamysleniu. Je
to škandál, že táto cesta bola zastavená totalitným
komunizmom.“ Škoda. Toto preformulovanie totiž úplne mení
význam Kirchschlägerovej myšlienky. Zdá sa, že oficiálna
hierarchia volí i naďalej cestu dezinformácie, namiesto úprimného
hľadania pravdy a života v slobode.
Interpretáciu
KATHPRESSU som dnes skopíroval a poslal e-mailom profesorovi
Kirchschlägerovi s otázkou, či vie o tom, ako KATHPRESS
preformuloval záver jeho prednášky. Odpísal mi: "KATHPRESS
citoval falošne. Už som podal sťažnosť" E-mail profesorsa
Kirchschlägera si ponechám ako svedectvo o tom, ako sa ešte i dnes
falošne šíria výroky významných ľudí.
6. apríla 2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára